Slovenská poľnohospodárska univerzita V nitre fakulta záhradníctva a krajinného inžinierstva




Yüklə 279.89 Kb.
səhifə1/3
tarix26.04.2016
ölçüsü279.89 Kb.
  1   2   3
SLOVENSKÁ POĽNOHOSPODÁRSKA UNIVERZITA V NITRE

FAKULTA ZÁHRADNÍCTVA A KRAJINNÉHO INŽINIERSTVA

1132054


VPLYV SKLADOVANIA NA KLÍČIVOSŤ OSIVA VYBRANÝCH PREDSTAVITEĽOV RODU ALLIUM

2011 Dominika Krč-Jediná

SLOVENSKÁ POĽNOHOSPODÁRSKA UNIVERZITA V NITRE

FAKULTA ZÁHRADNÍCTVA A KRAJINNÉHO INŽINIERSTVA

Vplyv skladovania na klíčivosť osiva vybraných predstaviteľov rodu Allium
Bakalárska práca

Študijný program: záhradníctvo

Študijný odbor: 4142700 záhradníctvo

Školiace pracovisko: Katedra zeleninárstva

Školiteľ: doc. Ing. Kóňa Ján, PhD.
Nitra 2011 Dominika Krč-Jediná


Čestné vyhlásenie

Podpísaná Dominika Krč-Jediná vyhlasujem, že som záverečnú prácu na tému ,,Vplyv skladovania na klíčivosť osiva vybraných predstaviteľov rodu Allium´´ vypracovala samostatne s použitím uvedenej literatúry.

Som si vedomá zákonných dôsledkov v prípade, ak uvedené údaje nie sú pravdivé.
V Nitre 26. mája 2011

Poďakovanie

Vyslovujem týmto úprimné poďakovanie svojmu školiteľovi pánovi doc. Ing. Jánovi Kóňovi, PhD., ktoré cenné rady a pripomienky mi pomáhali pri vypracovaní bakalárskej práce.



OBSAH


ÚVOD

Zelenina je nenahraditeľnou zložkou ľudskej výživy, pretože tvorí pevný článok v potravinovom reťazci. Obsahuje veľmi cenné vitamíny, vlákninu, minerálne, aromatické a fytochemické látky, pektíny, bioflavonoidy a enzýmy, ktoré súhrnne pôsobia na imunitný systém človeka a chránia ho pred nebezpečnými civilizačnými ochoreniami.

Nízka spotreba zeleniny je v súčasnosti veľmi závažným výživovým problémom. Napriek tomu, že sú ľudia oboznámení s tým, akú dôležitú úlohu zohráva zelenina v našej strave, stále ju konzumujú v malom množstve, v nedostatočnom druhovom zastúpení a nerovnomerne počas roka. Ročná spotreba zeleniny na jedného obyvateľa sa pohybuje okolo 88 kg, z toho v čerstvom stave skonzumujeme asi 69 kg avšak odporúčaná ročná spotreba zeleniny je 128 kg na osobu.

Kvalita zeleniny vzrastá dobrými pestovateľskými podmienkami počas vegetácie. V súvislosti so zeleninou je dôležitým aspektom fakt, že zeleniny majú veľmi krátke vegetačné obdobie. Veľká časť zeleniny sa pestuje v záhradkách, malovýrobne, ale len malá časť zeleniny sa dorába vo veľkovýrobe.

V poslednom období sa rozširuje pestovanie zeleniny bez používania priemyselných hnojív a postrekových látok. Takáto technológia pestovania zeleniny si vyžaduje aj primerané podmienky ekonomickej podpory zo strany štátu.

Kapacita zakrytých priestorov postupne klesá, na Slovensku evidujeme 27,9 ha skleníkov. Ešte výraznejšie zníženie plôch nastalo pri fóliovníkoch a pareniskách, ktoré takmer úplne zanikli.

Medzi najvýznamnejšie druhy zeleniny patrí práve cibuľová zelenina. O jej prednostiach sa presvedčili ľudia už v dávnych dobách. Niet pochýb o tom, že prvými ochucovadlami, ktoré začali ľudia používať boli cibuľa a pór. Cibuľoviny pestovali a konzumovali už starovekí Rimania a Egypťania. Človek sa veľmi rýchlo presvedčil o prednostiach tejto zeleniny, ktorá okrem dietetickej funkcie má veľký význam ako korenina, liečivá rastlina a tiež ako okrasná rastlina – kvetina.

V súčasnosti asi neexistuje národná kuchyňa, ktorá by nepoznala a nepoužívala cibuľovú zeleninu. Treba konzumovať, čo najpestrejší sortiment zeleniny, hlavne preto že v jednotlivých druhoch je rozdielne zloženie určených látok. Pestovatelia by sa mali snažiť, čo najviac uspokojiť dopyt po čerstvej zelenine nielen, čo sa týka kvality, ale i šírky sortimentu. Ďalšou možnosťou spestrenia je pestovanie menej známych druhov zeleniny.

1 PREHĽAD O SÚČASNOM STAVE RIEŠENEJ PROBLEMATIKY
1.1 Cibuľové zeleniny
Cibuľové zeleniny patria medzi najpestovanejšie zeleniny na svete, zaraďujeme ich do jednej čeľade (Liliaceae – ľaliovité) a do jedného rodu Allium – cesnak (Peirce, 1987).

Do čeľade ľaliovitých patrí približne 250 rodov a 3 000 druhov, rozšírených takmer po celom zemskom povrchu, najmä v subtropickom a miernom pásme. Samotný druh Allium zahŕňa okolo 600 druhov, z ktorých sa na konzumné účely pestuje okolo 10 druhov (Uher, Kóňa, Valšíková, Andrejiová, 2009).

Botanicky cibuľoviny patria medzi rastliny semenné, krytosemenné, jednoklíčne. Vytvárajú cibule ako zásobné orgány pomerne hlboko pod pôdnym povrchom (Štambera, 1972).

Cibuľa je metamorfovaná stonka, ktorá obsahuje všetky alebo takmer všetky časti budúcej, z nej sa vyvíjajúcej rastliny, ako je stonka, listy, kvetný obal, tyčinky, piestiky a základy semien (Grunert, 1974).

Tvar cibúľ je rôzny, odlišujú sa podľa jednotlivých druhov, ale i podľa odrôd. Druhy, ktoré do čeľade patria, majú listové časti hladké s pokožkou chránenou pomerne hrubou voskovou vrstvičkou - kutikulou. Listy väčšinou rastú vzpriamene (Štambera, 1972).

Z poľnohospodárskeho hľadiska majú niektoré ľaliovité význam ako zeleniny a iné ako buriny či jedovaté rastliny. Niekoľko druhov je vzácnych a zákonom chránených, viaceré sa pestujú ako skleníkové, izbové alebo záhradné okrasné rastliny (Baranec, 1988).



Podčeľaď: Alloideae – cesnakovité

Zahŕňa rastliny tvoriace cibule (jednoduché, zložené, sukňovité) a plod tobolku, patrí sem na druhy bohatý rod cesnak (Allium) (Baranec, 1998).



Rod: Allium - cesnak

Trváca rastlina, cibuľa podzemná, rastliny väčšinou charakteristického zápachu, cibule jednoduché alebo v trsoch, niekedy na podzemku sediace, sukňovité alebo zložené z dužinatých šupín, stonka bezlistá, alebo riedko listnatá, listy úzko čiarkovité, až elipsovité, či vajcovité, na báze pošvaté, kvety v skrutci (paokolíku). Za mlada zahalené do listeňovitého tulca, kvety stopkaté v pazuche malých listeňov, pravidelný, obojpohlavný kvet, okvetie neopadavé, okvetné lístky voľné, alebo na báze zrastené, jedno – žilkové, tyčinky voľné, alebo na báze prstencovito zrastené, pripojené na báze okvetia, peľnice pripojené na chrbte, intrózne, čnelka vyrastá z bázy semenníka, blizna nedelená alebo 3 – laločná, tobolky blanité, semená po 1 – 2, zriedka viac v puzdrách, čiernej farby (Dostál, Červenka, 1983).

Cesnaky sú trváce byliny,  ktorých len podzemné orgány (podzemky, cibule a korene), zostávajú v zemi veľa rokov a nadzemná časť (listy a kvetné stonky), po skončení vegetácie každoročne odumierajú. Cibule sa vytvárajú u všetkých druhov napriek tomu, že sú veľmi odlišné, čo sa týka zloženia (jednoduchá čiže plná cibuľa alebo zložená cibuľa), rastového typu, (jednotlivé alebo podzemkové), schopnosti množenia (delenie a vytváranie dcérskych cibuliek), a takisto podľa veľkosti, formy, farby povrchových šupín a združnatených listov (šupín), spôsob ich sieťovania a pevnosť ochrannej šupine cibule.

Existujú dve životné formy cibuľovitých rastlín – cibuľnaté a podzemkové - trsovité (Jurieva, Kokoreva, 1992).

Všetky zeleniny v tejto skupine sú chladuvzdorné až mrazuvzdorné. Pre druhy s pravou (zaťahujúcou cibuľou) je hnojenie maštaľným hnojom nevhodné, rovnako ako prehnojenie dusíkom. Druhy s nepravou cibuľou (na zásobnú časť listu nadväzuje časť asimilačná – pór, pažítka, cibuľa zimná), vyžadujú prístupnosť organických látok v pôde (i priame hnojenie maštaľným hnojom) a vlhké stanovište. Keď kvitnú sú všetky cudzoopelivé. Majú však schopnosť rozmnožovať sa aj vegetatívne, niektoré druhy sa rozmnožujú výlučne vegetatívne (strúčiky, pacibuľky) (Vargová, 2003).

Do tejto skupiny zaraďujeme nasledovné zeleniny:

1. Cibuľa kuchynská Allium cepa

2. Cibuľa šalotka – šalotka - Allium ascalonicum

3. Pažítka – Allium schoenoprasum

4. Cesnak perlovkový, Perlovka – Allium sativum

5. Cibuľa zimná – Allium fistulosum

6. Cesnak kuchynský – Allium sativum

7. Pór – Allium ampeloprasum

(Uher, Kóňa, Valšíková, Andrejiová, 2009)

Cibuľa kuchynská – Allium cepa

(patria sem odroda Agra a odroda Tecza)


Cibuľa kuchynská pochádza pravdepodobne zo západnej Ázie, divé formy rastú ešte dnes v horách Afganistanu, Iránu a Turkestanu. Za najbližšie príbuzný divorastúci druh cibuli kuchynskej sa považuje Allium oschaninii (Kóňa, Kóňová, 2005).

Cibuľa kuchynská sa zaraďuje medzi najrozšírenejšie druhy zeleniny, pestuje sa ako dvojročná alebo trojročná rastlina, v súčasnosti sa najčastejšie pestuje v dvojročnom životnom cykle. V prvom roku vzíde a vytvára vlastnú cibuľu, na druhý rok po prezimovaní vypučia nové listy a vytvorí sa kvetný stvol so súkvetím a semenami (Uher, Kóňa, Valšíková, Andrejiová, 2009).

Vytvára bylinu s veľkou, kužeľovito vretenovitou alebo sféroidnou mnohošupinatou cibuľou a s 30-100 cm vysokou, rúrkovitou, vretenovitou stonkou s jednoduchými sivozelenými listami. Skrutcový okolík je mnohokvetý a je obalený krátkym blanitým tulcom. Medzi šesťpočetnými kvetmi sa nenachádzajú rozmnožovacie cibuľky. Voľné belavé okvetie má široko kopijovité okvetné lístky (Kresánek, 1977).

Nezrelé aj zrelé cibule sa konzumujú surové či kuchynsky upravené. Niektoré kultivary sú tiež vhodné na uskladnenie. Mladé cibule so zelenými listami sa môžu zužitkovať ako cibuľa zelenačka. Cibuľa je mrazuvzdornou plodinou chladného obdobia, ktorej sa najlepšie darí pri teplotách 23 až 24 °C. V začiatočných fázach rastu vyžaduje nízke teploty a na vytvorenie cibúľ potrebujú kultivary rozličnú dĺžku dňa. Darí sa jej v bohatých stredne ťažkých až ľahkých pôdach s dobrou priepustnosťou (Brickell a kol., 1992).


Pažítka – Allium schoenoprasum
Pažítka je trváca cibuľová rastlina, ktorá rastie divo po celej Európe, rastie aj v sibírskej tundre, Kazachstane a v Strednej Ázii. Nájdeme ju tiež na pobreží Severného ľadového oceánu - pre tieto oblasti je mimoriadne cenná ako zelenina. Na Slovensku sa pestuje v záhradkách u menších pestovateľov. Vo väčšom rozsahu sa pestuje hlavne v Čechách, Nemecku, Rakúsku a Holandsku (Kóňa, Kóňová, 2005).

Pažítka je trstnatá letná cibuľovina s úzkymi, dutými, vzpriamenými a tmavozelenými prízemnými listami. Kvety sú v hustom, až 5 cm širokom a až 20 kvetom okolíku, sú drobné, zvonkovité, svetlo rúžové. Dorastá do výšky 12 - 25 cm. Má dobre vyvinutú koreňovú sústavu a v našich podmienkach veľmi dobre prezimuje (Brickell a kol., 1993).

Rastliny pažítky sú viacročné a mrazuvzdorné ( Röding, 1988).

Dobre rastie už pri teplotách 15 °C, môžeme ju pestovať na miestach mierne zatienených, ale najlepšie sa jej darí na slnečných pozemkoch. Vyhovujú jej stredne ťažké hlinité pôdy s dobrou zásobou humusu (Kóňa, Kóňová, 2005).

U nás sa používa hlavne ako vňaťová a pochúťková zelenina. Najčastejšie sa konzumuje v skorých jarných mesiacoch, konzumujú sa zelené listy, na drobno posekané, ktoré sa používajú ako prísada do nátierok, polievok a ako príloha k jedlám. Veľmi časté je použitie na skrášlenie jedál. Pažítka je významná tiež z hľadiska obsahu nutričných látok a vysokého obsahu vitamínu C. Okrem úžitkovej hodnoty má význam aj ako okrasná rastlina do skaliek, ako obruba chodníkov, cestičiek, záhonov. Môže sa použiť do kytíc alebo do kvetináčov do okien (Uher, Kóňa, Valšíková, Andrejiová, 2009).
Cibuľa zimná – Allium fistulosum
Cibuľa zimná (správny botanický názov je cesnak zimný) pochádza z ďalekého východu, kde je najviac rozšírená. Na Slovensku sa pestuje veľmi ohraničene, väčšinou v botanických zbierkach, s jej rozširovaním sa začalo až v posledných rokoch (Kóňa, 2004).

Zimná cibuľa je veľmi odolná trváca rastlina s dutými listami vysokými až 45 cm s priemerom 1 cm. Rastie v trsoch s priemerom asi 23 cm. Bázy listov na úrovni pôdy a pod ňou sú zhrubnuté. Jej listy sú zelené po celý rok, dokonca aj počas mrazov -10°C, takže je veľmi užitočnou zimnou zeleninou (Brickell a kol., 1992).

Podľa Trafinca a Kuznecova sa cibuľa zimná delí na 3 poddruhy - čínsky, japonský a ruský. Čínsky poddruh je rozšírený najmä v Číne, má mohutný vzrast a výška dosahuje 0,9 až 1,3m. Je menej odolný voči mrazu. Japonský poddruh je na rozdiel od čínskeho menej mohutný a stredne mrazuvzdorný. Ruský poddruh má tmavozelené 0,3 – 0,4 m vysoké listy ostrej chuti. Má najvyššiu odolnosť voči mrazu (Kóňa, 2004).

Prestavuje veľmi akostnú listovnú zeleninu. Má korenistú chuť, avšak jemnejšiu ako cibuľa kuchynská. Je veľmi šťavnatá, na jeseň sa zberajú celé rastliny a dodávajú sa na trh namiesto cibule zelenačky (Kóňa, 2004).

Cibuľa zimná je vytrvalá a mrazuvzdorná rastlina, ktorej veľkou prednosťou je, že raší veľmi skoro na jar, podstatne skôr ako pažítka. Pestujeme ju predovšetkým pre jej krehké a jemné listy, ktoré sú však mohutnejšie a preto je i výnos vyšší ako u pažítky. Drobné pretiahnuté cibulky rastúce v trsoch sú tiež veľmi chutné. Cibuľa zimná nie je náročná na pôdu ani na polohu. Nekvitnúce formy cibule zimnej vytvárajú na stvole miesto kvetov drobné pacibuľky, podobne ako cesnak, ale v niekoľkých poschodiach nad sebou. Preto sa tiež tejto cibuli hovorí poschodová (Dolejší, 1982).
Okrasné druhy cesnakov
Cesnak, cibuľa, pór, pažítka sú takmer v každej zeleninovej záhradke. Príbuzné okrasné druhy sa však pestujú iba vzácne. Vo svete sa pestuje asi 80 druhov okrasných cesnakov, niektoré z toho iba v botanických záhradách (Lučanská, 2010).

Popredné holandské pestovateľské závody ponúkajú asi 22 druhov, u nás ich môžeme bežne získať viac než 10 (Böhm, 1980).

Odlišujú sa v mnohých znakoch i v nárokoch na podmienky. U nás sa uplatnia iba druhy odolné proti mrazu. Napriek tomu máme výber od drobných nízkych rastlín vhodných do skalky (Allium karataviense, Allium flavum), na lemovanie záhonov (Allium moly) až po mohutné rastliny (Allium giganteum) vysoké až 150 cm. Koncom augusta a začiatkom septembra je čas na vysádzanie cibúľ okrasných cesnakov (Lučanská, 2010).

Všetkým druhom okrasných cesnakov najlepšie vyhovujú ľahšie, priepustné a výhrevné pôdy. Druhy pochádzajúce z oblasti Stredozemného mora nie sú úplne odolné proti mrazu, preto ich vysádzame na slnečné a chránené stanovištia (Osvald, 1992).

Cibule jednotlivých druhov sú rôzne veľké, väčšinou biele, svetlohnedé alebo šedé. Ich listy sú väčšinou úzke, niekedy ale i celkom široké, oblé až ploché (Böhm, 1980).

Majú veľmi pekné a elegantné kvety, sú rôzne sfarbené - žlté, modré, ružové, biele, lila aj karmínové červené sa objavujú podľa jednotlivých druhov počas jari alebo na začiatku leta. Rastliny sú sprevádzané typickou cesnakovou vôňou alebo pachom, ktorý býva niekedy príčinou ich menšej obľúbenosti. Na druhej strane sa však po odrezaní kvetu rýchlo stratí (Böhm, 1980).

Pri pestovaní vytrvalých okrasných cesnakov odpadá tiež iný závažný problém, ktorým trpia ostatné cibuľoviny - myši a iné hlodavce nimi pohŕdajú (Hertle, Kiermeier, Nickigová, 1995).

Medzi okrasné druhy cesnakov patria:

1. Cesnak medvedí – Allium ursinum

2. Cesnak karatavský – Allium karataviense

3. Cesnak kovovolesklý – Allium christophii

4. Cesnak voňavý - Allium odorum

5. Cesnak guľatohlavý – Allium sphaerocephalum

6. Cesnak zlatožltý – Allium moly

Cesnak medvedí Allium ursinum
Tento druh cesnaku sa vyskytuje roztrúsene po celej Európe a severnej Ázii. Je to euroázijský druh, ktorý tvorí v lužných lesoch rozsiahle porasty, často monocenózy. Obľubuje vlhké a zatienené lúky, lužné háje s kyprou pôdou, bohatou na humus (Kóňa, Kóňová, 2005).

Cesnak medvedí tvorí bylinu s malou, kužeľovitou vretenovitou cibuľou a s 10-30 cm vysokou trojhrannou stonkou. Listy vyrastajú priamo z cibule, sú ploché, majú jednoduché elipsovité stopky. Stvol končí riedkym viackvetým skrutcovým okolíkom šesťpočetných kvetov, obalených za mladi krátkym blanitým tulcom. Okvetné lístky sú biele, dlhšie ako tyčinky (Kresánek, 1977).

Kvitne v máji. Je vhodný pod kríky alebo pod skupiny stromov, rýchle však splaňuje a stáva sa burinou. Ostro zapácha po cesnaku, preto nie je vhodný do okrasných záhrad, ale skôr do väčších parkov (Grunert, 1980).

Cesnak medvedí je prvou jarnou bylinkou, ktorú môžeme konzumovať. Pritom v liečivých účinkoch v ničom nezaostáva za pestovaných cesnakom kuchynským. Má podobné vlastnosti, ale navyše má enzýmy, jemnejšiu chuť, viac aktívnych látok a pomerne veľa vitamínu C. Je veľmi vhodný na jarné prečistenie organizmu. Reguluje účinnosť žalúdka, podporuje trávenie, urýchľuje hojenie rán a vredov, zmierňuje kŕče a ničí črevné parazity, Je tiež vhodný na znižovanie krvného tlaku, účinkuje proti nespavosti, znižuje obsah cholesterolu a cukru v krvi, pomáha pri chronických ochoreniach kože. Najvýživnejšie sú čerstvé listy, ktoré zberáme na jar, ale dajú sa používať aj cibule. Vyberáme ich na jeseň a používame ako náhradu strúčikov cesnaku (Ačová, 2010).




Cesnak karatavskýAllium karataviense
Pochádza z Turkestanu a bol pomenovaný podľa horského hrebeňa Karatau na východnom pobreží Kaspického mora, kde rastie voľne v prírode (Grunert, 1980).

Rastlina má biele, guľaté cibule široké až 50 mm a iba 2 listy, zriedkavo 1 alebo 3. Listy sú veľmi ozdobné, široké až 120 mm, na konci vyhnuté, s modrozeleným kovovým leskom, úzkym červeným okrajom a hladkým povrchom, široko jazykovité a rozprestreté tesne nad zemou. Niektorí autori uvádzajú, že listy sú 2 – 3, sú dlhé 200 – 250 mm a na rozdiel od ostatných okrasných cesnakov sú veľmi široké a obzvlášť dekoratívne (Vaněk, Václavík, 1979).

Súkvetie vyrastá na stvole vysokom až 25 cm. Kvety sú na rovnako dlhých stopkách, takže vytvárajú veľkú hustú guľu bielosivej až ružovkastej farby (Grunert, 1980).

Obľubuje slnečné a teplé stanovištia, dostatočné voľné miesto. Pôda by mala byť suchá, priepustná a nie príliš bohatá. Znáša i mierne zatienenie a v období vegetačného pokoja, neznáša premokrenie (Hertle, Kiermeier, Nickigová, 1995).

Je to jeden z najskorších druhov cesnaku, kvitne už koncom apríla a v máji a je úplne odolný proti mrazu (Osvald, 1992).

Taktiež i plodstvo tohto neobyčajne otužilého druhu, ktorému nechýba pôvab, býva dlhú dobu po odkvitnutí okrasou väčších skaliek i trvalkových záhonov. Je vhodný tiež pre pestovanie v nádobách. Používa sa v malých skupinách do skaliek alebo na kamenisté svahy a jeho zrelé súkvetia sú vhodné na suché aranžmá (Böhm, 1980).


Cesnak kovovolesklýAllium christophii
Tento cesnak, ktorý je viac známy pod skorším menom Allium albopilosum pochádza z Malej a Strednej Ázie, z Turkestanu. Do Európy sa dostal z horských strání Perzie v roku 1905, kde bez problémov odoláva mrazom až do – 25°C. Je to jeden z najkrajších druhov cesnaku, ktorý je vhodný aj na rezanie a na sušenie (Osvald, 1992).

Má stužkovité modrozelené končisté listy dlhé až 45 cm, na líci hladké, na rube chlpaté. Na okrúhlom stvole vyrastá husté guľovité súkvetie zložené až z 80 kvetov modrofialovej farby a kovového lesku (Grunert, 1980).

Guľovité súkvetia sú v priemere viac ako 0,20 m veľké. Kvetný stvol je asi 0,5 m vysoký a vyrastá z ružice širokých, kopijovitých listov zo spodnej strany ochlpených bielymi chĺpkami. Cibuľa je pomerne veľká, guľatá, so svetlohnedou šupkou (Van Dijk a kol. 2002).

Kvitne v júni až júli a hodí sa či už do väčších skaliek tak i do trvalkových záhonov. Kvety tohto cesnaku sa hodia tiež na rez do váz a do suchých väzieb (Böhm, 1980).

Po odkvitnutí sa jeho guľovité súkvetie zložené zo stopiek a toboliek nerozpadáva a ako dekorácia vydrží v suchom stave aj niekoľko rokov (Huml, 2004).

Darí sa mu na slnečných, teplých polohách, s mierne polosuchou až suchou priepustnou pôdou. V ťažkých pôdach živorí. Mal by sa príležitostne prihnojovať minerálnymi hnojivami. Neznáša konkurenciu (Hertle, Kiermeier, Nickigová, 1995).


Cesnak voňavý - Allium odorum
Centrom pôvodu tohto cesnaku sú horské oblasti Číny a Mongolska. Pôvodné formy rastú aj v Indii, Japonsku, na južnej Sibíri, Kazachstane, Strednej Ázii. Druhotne bol rozšírený aj v južných oblastiach Altaja, v západnej a východnej Sibíri.

Rastie na kamenistých svahoch v nižších a stredných horských polohách, na zasolených lúkach, v púštno-stepných údoliach horských riek, ktoré cez leto nevysychajú.

Je to trváca rastlina s kvetnou stonkou je vysoká až 0,2-0,5 m. Stonka je oblá, alebo slabo hranatá, len na báze listnatá. Listy v počte 2-7 v porovnaní s kvetnou stonkou sú kratšie, úzko čiarkovité, široké 4-12 mm, tmavozelenej farby. Voskové oinovatenie je slabé, alebo úplne chýba. Cibuľa je nevýrazná, vysoká asi 40 mm, okolík sa skladá zo 100-150 hviezdicovitých kvietkov. Okvetné lístky sú biele, ich stredom prebieha zelená alebo fialovočervená žilka, čo im viac pridáva na elegancii. Semená sú čierne, lesklé, nepravidelného tvaru, pokryté zvráskavenou blanou.

Je to teplomilný druh, ale zároveň znesie aj mrazy až do – 45°C aj pri slabej snehovej pokrývke. Darí sa mu na rôznych druhoch pôd. Kvitne každoročne od druhého roku života. Patrí k neskoršie kvitnúcim cesnakom – začiatok júla.

Cesnak voňavý je divorastúci druh, ktorý sa využíva ako liečivá, okrasná a medonosná rastlina, pričom med nemá cesnakovú príchuť. Na konzumné účely sa používajú jemné šťavnaté listy, majú cesnakovú príchuť, ale nie sú pálivé. V Číne sa konzumujú aj kvety.

V Tibete v ľudovom liečiteľstve sa využívajú všetky časti rastlín, vrátane semien. Je výbornou pochutinou a zdrojom vitamínov. Listy sa používajú pri príprave šalátov, rôznych pokrmov, môžeme ho tiež využiť v okrasnom sadovníctve. Jeho biele hviezdičkovité kvietky sú veľmi atraktívne a na rozdiel od niektorých druhov cesnaku, majú príjemnú arómu (Kóňa, Kóňová, 2005).


Cesnak guľatohlavýAllium sphaerocephalum
Tento druh cesnaku bol nájdený v oblastiach od južnej Európy až k severnej Afrike a prednej Ázii, zvlášť v Kaukaze, kde rastie nadivoko. Rastie taktiež v oblasti Stredozemného mora (Ulmer, 1986).

Zásobným orgánom je malá vajcovito-okrúhla cibuľa s maximálnym obvodom 0,08 – 0,10m. Cibule sú mrazuvzdorné. Ochranná šupina je blanitá až kožovitá, niekedy sa rozpadáva na rovnobežné vlákna. Žltkastá cibuľa má dĺžku 0,015 – 0,030 m a priemer 0,02 – 0,035 m a veľké množstvo malých belasých alebo žltkastých vedľajších cibuliek, ktoré sú končisté, stopkaté, obalené pošvou dolných listov. Žltozelené, široko žiabkovité duté až polvalcovité listy obopínajú do jednej štvrtiny až polovice svojimi listovými pošvami kvetný stvol vysoký 0,30 – 0,90 až 1 m (Dostlál, Červenka, 1992).

Kvety sú široko zvončekovité, purpurovokarmínové, usporiadané vo veľmi hustom guľovitom súkvetí širokom asi 5 cm, hoci vnútorné kvety majú dlhšie stopky ako vonkajšie. (Grunert 1980).

Kvitne v júli až auguste a je vhodný aj na rezanie (Ulmer, 1986).

Výsadba a agrotechnika pestovania sú podobné ako u ostatných okrasných cesnakov. Druh je veľmi vitálny a nebýva napádaný chorobami. Cibule môžeme ponechávať na tom istom stanovišti niekoľko rokov. Rozmnožujú sa prevažne generatívnym spôsobom (semenami), ktoré sa tvoria v značnom množstve, podobne ako pri iných cesnakoch (Van Dijk a kol., 2002).
Cesnak zlatožltýAllium moly
Pochádza z oblasti Stredozemného mora, vo veľkom množstve sa nachádza v španielskych Pyrenejách (Osvald, 1992).

V Európskych záhradách sa pestuje už od 16 storočia (Vaněk, Václavík, 1979).

Má malé biele cibuľky, podlhovasto guľaté, väčšinou sú nepravidelného tvaru a úplne mrazuvzdorné. Rastlina má ružicu z 3-5 šedozelených, vzpriamených, dolu pošvatých, široko kopijovitých listov dorastajúcich do 0,2 – 0,25 m a širokých asi 30 mm. Vytvára sýtožlté ploché súkvetia, umiestnené na holom stvole, len niekoľko centimetrov nad listami. Hviezdicovité svietivožlté kvety sú na rovnako dlhých stopkách. Tri vonkajšie okvetné lístky majú na rube v strede zelenkastý pásik. V jednom guľovitom súkvetí je až 40 kvetov. (Grunert, 1980).

Z jednej cibule spravidla vyrastajú dva aj tri kvetné stvoly, ktoré postupne zakvitajú od polovice mája do polovice júna. Na stanovišti sa rozmnožujú samovýsevom a patrí k najvytrvalejším cesnakom. Matečné cibule vytvárajú každoročne niekoľko dcérskych cibuliek čím dochádza k zahusteniu porastu. Keď sa porast príliš rozrastá, musí sa obmedziť. V záhradkách sa často množí samovýsevom a objavuje sa i na miestach, kde je nežiaduci (Vaněk, Václavík, 1979).

Rastie na kamenistých horských svahoch v mierne tienistých lesoch a na vlhkých miestach od nížin až po stredné horské pásma stredomorskej oblasti Európy (Hertle, 1997). Pôdu obľubuje mierne suchú až čerstvú. Nikdy ho nepestujeme v extrémne suchých alebo príliš ílovitých pôdach, vyhovujú mu slnečné pôdy. Primerane ho hnojíme, keď sa kolónia rozrastá, treba ju obmedziť. Používame ho v skupinách na skalkách, alebo pod riedkymi korunami drevín a na záhonoch, tam ho ale nikdy nedávame do popredia, pretože vzadu žltnúce listy by narušovali dojem (Hertle, Kiermeier, Nickigová, 1995).

Je vhodný aj na rezanie, vo váze vydrží až 3 týždne. Je odolný proti mrazu a nenáročný na rozširovanie samorozmnožovaním na stanovišti, je to pekná a farebne jedinečná skalnička (Osvald, 1992).


1.1.1 Pôvod a história
Väčšina cibuľovín patrí k prastarým kultúrnym druhom, ktoré sa pravdepodobne pestovali už mnoho tisíc rokov v starej Číne i v ostatných ázijských štátoch, odkiaľ prešli cez Mezopotámiu na africkú pôdu do starého Egypta a odtiaľ neskôr s rozvojom moreplavby na európsku pôdu do oblasti Stredozemného mora. Je možné, že niektoré prechádzali cez Prednú Áziu priamo do oblasti balkánskych štátov. Do ostatných častí Európy sa dostávali oveľa neskoršie, predovšetkým ich podobne ako mnohé iné kultúrne rastliny rozširovali Rimania

(Štambera, 1972).

Z výskumov rôznych bádateľov je zrejmé, že sa cesnak kultúrne pestuje už od pradávna, zmienky o ňom sa vyskytli už v roku 2 700 pred n. l. keď sa dával robotníkom na stavbách pyramíd. Bol známy tiež u Babylončanov, Grékov a Rimanov. Nemci sa zoznámili s cesnakom z Talianska. Z Galie sa rozšíril ku Baltickému moru a odtiaľ i k nám (Drdová, 1978).

Podľa Vavilova (1935) možno za kolísku cesnaku označiť tzv. stredoázijskú oblasť, presnejšie je to Džungársko, oblasť v severnej Číne. V týchto oblastiach totiž možno ešte aj dnes nájsť príbuzný druh Allium longicuspis, ktorý sa tam vyskytuje, najmä v pohorí Ťan-Šan a v povodí rieky Syrdarja. Z Kazachstanu sa cesnak rozšíril ďalej na západ. Slovania, ktorí cesnak obľubovali, ho pravdepodobne prevzali s byzantskou kultúrou. Je však pravdepodobné, že sa cesnak ešte predtým využíval z miestnych foriem botanických druhov, vyskytujúcich sa v Karpatoch. Druhotným centrom vzniku pestovaných foriem cesnaku je Stredomorie, odkiaľ pochádza cesnak väčšiny typov (Lužný, Vaško, 1982).

Filologicky je slovo cesnak, ktoré sa v rozličných obmenách vyskytuje v slovanských jazykoch odvodené od staroslovenského slova, ktoré znamená česať (oddeľovať) (Lužný, Vaško, 1982).

Cibuľa sa pestovala oddávna v Prednej Ázii a bola rozšírená v stredoveku aj v Stredmorí (Lužný, Vaško, 1982).

Staroveké národy v oblasti Stredomoria poznali už niekoľko druhov pálivej a sladkej cibule (Kóňa, Kóňová, 2005).

Z rozličných záznamov i archeologických vykopávok vieme, že Sumerovia a Akkádovia poznali cibuľu už v treťom tisícročí pred n. l. Tiež v Egypte možno pestovanie cibule považovať za rovnako staré ako je pestovanie pšenice a jačmeňa (Lužný, Vaško, 1982).

V Egypte si cibuľu cenili tak, že ju zobrazovali na pomníkoch a v pyramídach. Homér odel svojho hrdinu Odyssea do ,,jagavej tuniky, jemnej ako pokožka suchej cibule´´. O rozličných odrodách cibule, pestovaných v starovekom Ríme sa zachovali správy v Pliniových spisoch a do Európy ju preniesli pravdepodobne rímski vojaci, ktorí verili, že im dodáva silu a odvahu (Vacová, 1988).

Cibuľa prenikla taktiež do starej Indie, kde jej pripisovali mnoho liečivých účinkov. Podobne jej význam vyzdvihujú i grécki lekári (Kóňa, Kóňová, 2005).

Pomenovanie cibule pochádza z talianskeho názvu cipolla, resp. cepulla. Na svete jej existuje viac ako 400 druhov (Vacová, 1988).

V našich končinách sa cibuľa až do začiatku stredoveku uplatňovala ako najobvyklejšie kuchynské korenie a zelenina, bola odjakživa vysoko cenená aj ako liečivo. Niektorí učenci ju však zatracovali podobne ako cesnak. Napríklad vysokoučený Arab Ibn Haukal vytýkal asi okolo r. 960 obyvateľom Palerma, že jedia stále svoju obľúbenú cibuľu a tá im zastiera mozog a otupuje zmysly (Kresánek, 1977).

O póre sa naopak už dávno tvrdilo, že jeho konzumovanie má vplyv na čistotu a silu hlasu u ľudí a vtákov. O póre sa tiež vo svojich hrách zmieňuje Shakespeare. V Anglicku bol taký obľúbený, že napr. v 10 storočí sa v škótskom meste Peebles poriadali každoročne výstavy ,,Leek club´´, pri ktorých sa oceňovali najlepšie a najmohutnejšie rastliny (Lužný, Vaško, 1982).
1.1.2 Význam cibuľovín vo výžive
Cibuľa je veľmi dôležitá vo výžive človeka - podporuje vylučovanie žalúdočných štiav, tráviace procesy, zvyšuje chuť k jedlu a jej používanie v čerstvom stave je veľmi zdravé. Podporuje tiež činnosť obličiek a pôsobí na nervovú sústavu. Chemické zloženie cibule nie je stabilné a závisí od odrody, klimatických podmienok a spôsobu pestovania. Obsah sušiny kolíše v rozsahu od 6 do 20 %, cukrov od 60 do 120 g.kg-1, bielkovín od 5 do 14 g.kg-1. Charakteristickú vôňu spôsobujú éterické oleje s obsahom síry, uvoľňujú sa hlavne pri spracovaní. Veľmi významný je i obsah fytoncídov. V cibuli je ich najviac po zbere, skladovaním sa ich obsah mení. Cibuľa je významná z hľadiska obsahu vitamínov, minerálnych látok a farbív. Je nevyhnutnou zeleninou pri príprave jedál, polotovarov, konzerv, na prípravu rôznych šalátov. Jej predpokladaná optimálna spotreba na jedného obyvateľa je asi 9 kg za rok (Kóňa, Kóňová, 2005).

Cibuľoviny majú vysokú nutričnú hodnotu, obsahujú väčšie množstvo sušiny, sacharidy, vitamíny C, B1, B2, B6, PP, K, karotén. Z minerálnych látok je bohato zastúpený vápnik, fosfor, síra, železo, draslík, horčík, sodík. Esenciálne aminokyseliny tvoria hlavne valín, leucín, lyzín, metionín, treonín, tryptofán, a rad ďalších neesenciálnych aminokyselín, enzýmov a rastlinných farbív ako sú napríklad chlorofyl a xantofyl (Jurieva, Kokoreva, 1992).

Suché cibule cesnaku obsahujú asi 30-40 % sušiny, 19 – 24 % cukrov, 5 – 7 % bielkovín a 1,39 % popolovín. Obsah vitamínu C je asi 180 mg.kg-1. Cesnak sa využíva pri príprave jedál, v mäsovom i konzervárenskom priemysle, využíva sa tiež vo farmaceutickom priemysle (Uher, Kóňa, Valšíková, Andrejiová, 2009).

Pôsobí ako hypnotikum, antisklerotikum, antiseptikum a profylaktikum. Prospieva pri vysokom krvnom tlaku a vápenatení tepien. Priaznivo vplýva na dýchacie, tráviace i močové ústroje. Podporuje odolnosť voči mikroorganizmom a znižuje škodlivé účinky nikotínu (Thurzová 1983).

Antibiotické pôsobenie cibuľovín ovplyvňujú 3 zložky: alicín, S-metilcysteínsulfoxid a S-n-propylcysteínsulfoxid (Vacová, 1988).

Alicín zabraňuje rastu grampozitívnych a gramnegatívnych mikroorganizmov. Priaznivo pôsobí pri trávení, využíva sa pri liečbe tráviacich orgánov, pri akterioskleróze, môže redukovať i hladinu cukrov diabetikov (Uher, Kóňa, Valšíková, Andrejiová, 2009).

Zahrievaním sa inaktivuje enzýmový systém, a tým sa podstatne znižuje antibiotické pôsobenie cesnaku a cibule, preto ich konzumovanie je najzdravšie v surovom stave. Charakteristickou vlastnosťou cesnaku a ostatnej cibuľovej zeleniny je typický silný zápach po narezaní alebo inom poškodení (Vacová, 1988).

Význam cibuľovín spočíva tiež v tom, že obsahujú hrubú vlákninu. Cibuľová zelenia a to hlavne cesnak má mnohostranné pôsobenie v žalúdočnom a črevnom trakte. Zvyšuje sekréciu žliaz a antibakteriálny účinok, má priaznivý vplyv na črevnú flóru. Ovplyvňuje tvorbu a vylučovanie žlče, a pôsobí dokonca proti jedovatým splodinám. Výborné výsledky sa dosahujú aj pri liečbe črevných parazitov infekčných chorôb, vysokého tlaku a arteriosklerózy. Cibuľa má navyše aj močopudný účinok, lieči dýchacie cesty a znižuje hladinu krvného cukru. V ľudovom liečiteľstve sa používala aj na vonkajšie použitie, prikladaním rozdrvených listov na rôzne vredy a bradavice (Kresánek, 1977).


1.1.3 Zvláštnosti rastu a pestovania cibuľovín
Domovom cibuľovín sú stepné a polostepné oblasti. V priebehu svojho vývoja sa cibuľoviny prispôsobili podmienkam týchto oblastí, charakterizujú ich veľké teplotné a vlhkostné výkyvy.

V zime sa vyskytujú pomerne silné mrazy, prípadne holomrazy. Vyskytujú sa aj zrážky, ktoré spôsobia prevlhnutie pôdy, hlavne na jeseň. Pomerne rýchlo nastupuje i jar, ktorá prechádza v teplé leto so suchším počasím (Štambera, 1972).

Odlišným znakom väčšiny druhov vytrvalých cibuľoví je, že v prírode sa rozmnožujú prevažne vegetatívne a niektoré druhy netvoria semená každý rok. Formovanie vegetatívnych a generatívnych orgánov závisí od rôznych faktorov. Predovšetkým však od nahromadených zásobných látok a geneticky daného cyklu vývoja určitých druhov (Jurieva, Kokoreva, 1992).

O prispôsobení sa cibuľovín stepným podmienkam svedčí už aj to, že na jeseň, aby čo najlepšie využili vlhkostné podmienky, rastlinám vypučia nové korene a obyčajne aj listy. Keď sa ochladí a pôda zamrzne, rastliny zastavujú svoj rast a prekonávajú vegetačný pokoj. Po skončení zimy a rozmrznutí pôdy rastliny pokračujú vo vegetácii už pri pomerne nízkych teplotách. Najmä trváce cibuľoviny rýchlo tvoria listy, zo stredu ktorých vyrastajú kvetné stvoly, neskôr sa tvoria aj semená. Akonáhle však nastane sucho a vysoké teploty, rastliny ukončia vegetáciu a prekonávajú druhé obdobie vegetačného pokoja (Štambera, 1972).

Dostatok pôdnej vlhkosti je žiaduci iba do polovice júna, potom cesnakom vyhovuje suchšie obdobie. Cesnak pre svoj dobrý rast a vývin, vyžaduje v období vegetácie zrážky okolo 600 mm a priemernú ročnú teplotu 9°C (Lužný a kol., 1982).

Na suchších stanovištiach a pri preukázateľnom vodnom deficite cesnak priaznivo reaguje na závlahu. Optimálny stav pôdnej vlahy je 77 – 82 %. Je nutné zabrániť lokálnej vodnej erózii a tvorbe premáčaných miest (Bartoš, 1988).

V prírode veľa botanických druhov cesnakov, napr. aj A.karataviense prvý raz zakvitá až po 4-5 rokoch, niekedy aj neskôr. Za nepriaznivých podmienok klíčenia, vývinu a krátkeho vegetačného obdobia nedokážu nahromadiť dostatočné množstvo plastických látok pre formovanie semenníkov a semien, preto sa často rozmnožujú vegetatívne. Zásobné orgány ako sú cibule, hľuzy, podzemky slúžia na prežitie rastlín počas nepriaznivých podmienok. Ak sú priaznivé podmienky počas vegetácie, rastliny nemusia vytvoriť zásobné orgány a môžu hneď vytvárať kvety a semená. Za týchto podmienok sa semená vytvoria oveľa skôr – napr. A.cepa v subtropických oblastiach Tadžikistanu, pri neskorom letnom výseve tvorí semená v jednom kalendárnom roku, bez vytvorenia cibule (Jureva, Kokoreva, 1992).

Rozmanitosť botanických druhov cesnakov úzko súvisí s ich širokým areálom výskytu v rôznych prírodných podmienkach: na skalách vo vysokohorskom prostredí kamenných roklín a lúkach, v blízkosti jazier a v údoliach riek alebo v stepných oblastiach. Medzi jednotlivými druhmi je veľa endemitov, t. j. miestne druhy vyskytujúce sa len na danej, ohraničenej lokalite (Jureva, Kokoreva, 1992).

Grunert (1974) udáva, že väčšina druhov cibuľových a hľuznatých rastlín vo voľnej prírode rastie divo v subtropických oblastiach, odkiaľ sa postupne rozšírili do klimaticky a ekologicky podobných oblastí mierneho pásma. Vyskytujú sa vždy v oblastiach, kde sa rytmicky strieda leto a zima, obdobie dažďa a sucha. V zime je dostatok snehu, jar je bohatá na zrážky, končí sa však náhle, a vystrieda ju často horúce leto bez dažďov. Ak by tieto rastliny nemali cibule alebo hľuzy, tak by v týchto podmienkach neprežili. Nepriaznivé klimatické podmienky prežívajú podobne ako sukulenty.

Niektoré druhy potrebujú na vyklíčenie stratifikáciu (je pre nich prínosom), najmä Allium christophii, ktorý sa vyskytuje v podmienkach púšti a je vystavení extrémnych vplyvom počasia. Tiež semená týchto druhov sú oveľa väčšie a obsahujú väčšie množstvo zásobných látok a ich semenný obal je hrubší ako u ostatných druhov. To vysvetľuje prečo semená vzchádzajú až po stratifikácii.



Slovo stratifikácia vzniklo z latinského slova ´´stratus´´ - vrstva. Stratifikáciou rozumieme udržiavanie osiva v priebehu zimy, do termínu sejby v takých podmienkach, ktoré sú optimálne pre pozberové dozrievanie a udržanie klíčivosti, prípadne podporu hromadného klíčenia po výseve odbúraním inhibítorov klíčenia. Pri stratifikácii dochádza k odbúraniu inhibičných látok z obalov semien, k napučiavaniu a na jej konci sa môžu objaviť náznaky klíčenia. Stratifikácia môže prebiehať v prirodzených vonkajších podmienkach a v kontrolovaných vnútorných podmienkach (chladiareň). S procesom stratifikácie súvisí i proces jarovizácie. Úlohou jarovizácie je chrániť osivo pred predčasných klíčením, ktoré by mohlo nastať u semien, ktoré sa po zbere dostali do pôdy. Schopnosť osiva klíčiť sa veľmi rýchlo redukuje, pokiaľ je osivo vystavené nadmernej vlhkosti a vysokej teplote. Suché semeno lepšie odoláva vyšším podmienkam a dĺžka skladovania osiva výrazne redukuje jeho schopnosť klíčiť.
1.1.4 Choroby cibuľovej zeleniny
Virózy
  1   2   3


Verilənlər bazası müəlliflik hüququ ilə müdafiə olunur ©azrefs.org 2016
rəhbərliyinə müraciət

    Ana səhifə