Slovenská poľnohospodárska univerzita V nitre diplomová práca nitra, 1998



Yüklə 1.39 Mb.
səhifə1/9
tarix22.04.2016
ölçüsü1.39 Mb.
  1   2   3   4   5   6   7   8   9


SLOVENSKÁ POĽNOHOSPODÁRSKA UNIVERZITA V NITRE


DIPLOMOVÁ PRÁCA


Nitra, 1998


SLOVENSKÁ POĽNOHOSPODÁRSKA UNIVERZITA V NITRE
Fakulta záhradníctva Katedra botaniky

a krajinného inžinierstva
Dekan: Vedúci katedry :

Prof. Ing. Dušan Húska, CSc. Doc. RNDr. Ladislav Košťál, CSc.
Hodnotenie diverzity rodu Jovibarba (skalničník)
(diplomová práca)

Vedúci diplomovej práce: Autor práce:

RNDr. Tibor Baranec, CSc. Martin Miklánek

Konzultant:


Dr. Vasil Koprda, DrSc.
Nitra, 1998



PREHLÁSENIE
Podpísaný Martin Miklánek týmto prehlasujem, že som diplomovú prácu na tému: „Hodnotenie diverzity rodu Jovibarba (skalničník)“ vypracoval samostatne s použitím uvedenej literatúry.
V Nitre, máj 1998 ......................................




POĎAKOVANIE
Touto cestou si dovoľujem poďakovať vedúcemu diplomovej práce RNDr. Tiborovi Barancovi, CSc. a konzultantovi Dr. Vasilovi Koprdovi, DrSc. za metodickú a odbornú pomoc, cenné rady, pripomienky a porozumenie pri spracovaní diplomovej práce.

Zároveň sa chcem poďakovať aj Romanovi Letzovi, Gérardovi Dumontovi z Francúzska, Mary a Petrovi Mitchellovým, Howardovi Willsovi z Anglicka a Andrému Smitsovi z Belgicka za poskytnutú literatúru a cenné rady.

V neposlednom rade sa chcem poďakovať aj svojim rodičom za podporu pri napísaní tejto práce.


OBSAH


Konzultant: 3

OBSAH 3

1. ÚVOD 5

2. CIEĽ DIPLOMOVEJ PRÁCE 7

3. MORFOLÓGIA RODOV Sempervivum l.
a Jovibarba Opiz 8


4. BIOLOGICKÁ CHARAKTERISTIKA DRUHOV RODU JOVIBARBA Opiz 11

4.1 Morfológia druhu Jovibarba allionii (Jordan et Fourr.) D. A. Webb 11

4.1.1 Ekológia 12

4.1.2 Chorológia 13

4.2 Morfológia druhu Jovibarba arenaria (Koch) Opiz 13

4.2.1 Ekológia 15

4.2.2 Chorológia 15

4.3 Morfológia druhu Jovibarba heuffelii (Schott) Á. Löve et D. Löve 16

4.3.1 Ekológia 18

4.3.2 Chorológia 18

4.4 Morfológia druhu Jovibarba hirta (L.) Opiz 19

4.4.1 Ekológia 24

4.4.2 Chorológia 25

4.5 Morfológia druhu Jovibarba sobolifera (Sims) Opiz 26

4.5.1 Ekológia 27

4.5.2 Chorológia 28



5. BIOLOGICKÁ CHARAKTERISTIKA MEDZIDRUHOVÝCH HYBRIDOV RODU JOVIBARBA Opiz 29

5.1 Morfológia Jovibarba  kwediana P. Mitchell 29

5.1.1. Prehľad kultivarov 29

5.2 Morfológia Jovibarba  mitchellii Zonneveld 30

5.2.1 Prehľad kultivarov 30

5.3. Morfológia Jovibarba  nixonii Zonneveld 30

5.3.1 Prehľad kultivarov 31

5.4. Morfológia Jovibarba  smithii Zonneveld 31

5.4.1 Prehľad kultivarov 32

5.5. Nepomenované medzirodové hybridy 32

5.6 Medzirodový hybrid rodu Jovibarba a rodu Sempervivum 33

6. VýSLEDKY A DISKUSIA 34

6.1 Taxonomický prehľad Jovibarba allionii (Jordan et Fourr.) D. A. Webb 35

6.1.1 Nomenklatúra taxónu 36

6.1.2 Prehľad kultivarov 36

6.2 Taxonomický prehľad Jovibarba arenaria (Koch) Opiz 36

6.2.1 Nomenklatúra taxónu 38

6.2.2 Prehľad kultivarov 38

6.3 Taxonomický prehľad Jovibarba heuffelii (Schott) Á. Löve et D. Löve 38

6.3.1 Nomenklatúra taxónu 42

6.3.2 Prehľad kultivarov 43

6.4 Taxonomický prehľad Jovibarba hirta (L.) Opiz 43

6.4.1 Nomenklatúra taxónu 51

6.4.2 Prehľad kultivarov 52

6.5 Taxonomický prehľad Jovibarba sobolifera (Sims) Opiz 53

6.5.1 Nomenklatúra taxónu 55

6.5.2 Prehľad kultivarov 56



7. ZÁVER 57

8. ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY 58

9. PRÍLOHY 65

1. ÚVOD

„Krása rastlín je rečou zeme.”

Novalis
Človek poznal rastliny všetkých kontinentov a preniesol ich do svojho obytného prostredia. Rastliny zo stepí, hôr, džunglí, močiarov, púští, z trópov s bujnou zeleňou i z oblastí polárnych, stali sa jeho sprievodcami. Poznamenal ich svojou kultúrou, zušľachtil a prispôsobil podmienkam svojho pôsobiska. Kvetiny sprevádzali človeka oddávna, už od staroveku. Tvorili nepostrádateľný kolorit pri všetkých jeho významných spoločenských i osobných udalostiach. Kvetiny a ich pestovatelia - záhradníci vždy boli symbolom mieru, vyrovnanosti a oduševnenosti.

Chceme, aby sa stali samozrejmosťou okná plné kvetín, kvetiny v záhradách, na našich sídliskách a pracoviskách a kvetiny v citovom živote i vo všednom dni. Urobíme tým veľký krok vo výchove jedinca i v zblížení ľudských vzťahov a v úprave životného prostredia. Pretože pestovať kvetiny znamená vedieť, cítiť i tvoriť.

Pospolitý ľud bohato zdobil svoje obydlia, záhradky, okná obľúbenými kvetinami, ktoré priniesol z lúk, lesov a strání a udomácnil ich. Kvetiny prenikli do jeho umeleckých snažení : do piesní, rozprávok a stali sa súčasťou národnej kultúrnej tradície. V ľudových názvoch kvetín sa prejavuje bohatosť jazyka. V pestovaní a šľachtení kvetín veľkú úlohu majú zámocké záhrady a neskôr veľké záhradníctva. Niektoré druhy okrasných rastlín sa v Európe pestujú a zušľachťujú už niekoľko sto rokov.

Skalničníky (Jovibarba Opiz) sú zaujímavé rastliny, sú to vytrvalé byliny, húževnaté a sucho dobre znášajúce rastliny - skalničky sukulentného charakteru. Ide väčšinou o rastliny horského až alpínskeho stupňa (siahajúce až do 2500 m ) zo suchých a skalnatých stanovíšť, rozšírené iba v Európe (Karpaty, Alpy, Balkán, Škandinávia). Na rozdiel od skalníc (Sempervivum L.), ktoré rastú aj v severnej Afrike (Vysoký Atlas v Maroku) a Ázii (Kaukaz, Elborz v severnom Iráne), je skalničník len európskym endemitom. Patria do čeľade Crassulaceae - tučnolistové a morfologicky sú najbližšie skalniciam. Boli považované za obľúbenú rastlinu boha blesku a hromu Jupitera. Rimania ich nazývali „fúzom Jupiterovým” a podľa toho rod Jovibarba (Jovis - Jupiter a barba - fúzy) dostal aj pomenovanie. Dr. Karl Forster ich pomenoval skalnými ružami (Steinrosen) a aj ostatní staronemeckí botanici sa kedysi rozplývali obdivom nad touto rastlinou a nazývali ju „pravým divom prírody”. Najviac ich udivovalo, že táto rastlina, žijúca na skoro suchých strechách, zostáva trvalo svieža a chladná aj pod horúcimi slnečnými lúčmi. Skalničníky sú totiž výborne zaistené proti prílišnému vyparovaniu vody a výkyvom teplôt, podobne ako ostatní príslušníci z tejto čeľade.

Skalnice a skalničníky sú v Európe značne rozšírené a pre rozmanitosť tvarov a farieb stále upútavajú pozornosť botanikov. Rod Sempervivum obsahuje okolo 50 druhov a rod Jovibarba 5 druhov. Niektoré druhy sú si na prvý pohľad podobné a dosť ťažko sa od seba rozoznávajú. Okrem nich sa pestuje ešte mnoho prírodných krížencov, poddruhov, variet, foriem a hlavne kultivarov, ktorých je niekoľko tisíc, väčšinou si vzájomne podobných, takže presné botanické určenie je skutočne neľahké.

V roku 1753 Linné popísal a pomenoval 4 jemu vtedy známe druhy. Neskôr ďalší botanici nezávisle na sebe objavovali v prírode stále „nové” druhy skalníc a skalničníkov a dávali im svoje pomenovania. Taktiež krížence často mylne považovali za nové druhy. V literatúre sa tak postupne objavili stovky údajne nových druhov skalníc a skalničníkov. Vo väčšine prípadov sa však nejednalo o nové druhy, ale o odlišné pomenovania rôznych foriem už známych druhov nájdených v iných krajinách, pričom vznikalo mnoho neplatných názvov - synonym. A práve vytriedením týchto jednotlivých synonymických položiek sa zaoberá predkladaná diplomová práca.

2. CIEĽ DIPLOMOVEJ PRÁCE

Cieľom diplomovej práce je oboznámiť sa s jednotlivými taxónmi rodu Jovibarba , ich taxonomickým zaradením, vytriedením jednotlivých synonymických položiek a so základnými rozlišovacími znakmi medzi rodmi Sempervivum a Jovibarba.



3. MORFOLÓGIA RODOV Sempervivum l.
a Jovibarba Opiz

Skalnice (Sempervivum L.) a skalničníky (Jovibarba Opiz) sú rastliny s pozoruhodnou odolnosťou a životaschopnosťou. Oprávnene preto dostali rodové meno Sempervivum (latinsky semper = stále, vivus = živý) a Jovibarba (latinsky Jovis = Jupiter a barba = fúzy)

(Konop, 1987)

Skalnice a skalničníky patria do radu Saxifragales – lomikameňotvaré a do čeľade Crassulaceae – tučnolistové.

(Hendrych, 1977)

Vytvárajú prízemné ružice dužinatých listov priemeru 0,5-30 cm, z ich stredu vyrastá kvetná stonka s vrcholíkovitým súkvetím, vysoká 4-60 cm. Kvitnú od mája do septembra rôzne sfarbenými kvetmi (biele, žlté, červené, fialové, ale aj s nádychom zelenej a hnedej farby). Sú monokarpické, ich ružice po odkvitnutí odumierajú. Majú veľmi pestrý a rozmanitý tvar, farbu a veľkosť ružíc a kvetov.

Listy majú rôzne husto špirálovite usporiadané v ružiciach, ktoré bývajú uzavreté, polootvorené alebo otvorené. Listy ružíc sú obráteno vajcovité, obráteno kopijovité až kopijovité, ukončené tuhou špičkou. Niektoré sú úplne lysé, chlpaté, páperisté alebo žľaznato páperisté až žľaznato chlpaté. Listy ružíc sú svetlé, tmavé, zelené, hnedozelené, fialové, červené, sivé alebo v kombinácií týchto farieb.

Vyžadujú prevažne slnečné a suché stanovište, avšak celkom dobre znesú aj ľahko zatienené miesto. Obľubujú výslnie a na humus chudobnú, piesočnatú pôdu, ktorá môže obsahovať aj vápnik. Aj najväčšie sucho znášajú lepšie ako ktorákoľvek iná trvalka, darí sa jej na miestach, kde by sa väčšine ostatných rastlín vôbec nedarilo. Neznášajú len plný tieň a stojacu vodu. Rozrastajú sa do kompaktných vankúšov, rýchlo a husto pokryjú vymedzený priestor. Vysádzajú sa do skaliek (v skalkách nenahraditeľné), do kvetinových múrikov, do škár medzi kamene, na obruby a hroby. Na ošetrovanie je nenáročná.

Kvety skalníc majú na dne kvetu kruh šupinkovitých nektárií, oddelených od seba vztýčenými vnútornými tyčinkami. Majú dvojnásobný počet tyčiniek ako piestikov alebo korunných lupienkov. Ak sa chce hmyz (čmeliaci, včely, muchy) dostať k nektáru, je donútený pohybovať sa okolo celého kvetu postupne sa dotýkať peľníc a blizien. Nesmierne ľahké semená o hmotnosti priemerne 0,000 02 g sú na veľké vzdialenosti prenášané vetrom. Semená sú hruškovité, jemne pásikované. Rozmnožujú sa generatívne – semenom (u niektorých druhov je to výhodnejšie) alebo vegetatívne postrannými ružicami (poplazmi), ktoré ďaleko účinnejšie a hlavne rýchlejšie zakoreňujú. Skalnice tvoria poplazy – prízemné výhonky dlhé 1-20 cm, na koncoch ktorých vznikajú malé ružice. U skalničníkov sa väčšinou vytvárajú na nitkovitých spojeniach, odkiaľ sa po dorastení odkotúľajú a zakorenia sa. Väčšina druhov sa pomerne ľahko rozmnožuje a zakoreňuje. Len niektoré vzácnejšie druhy vytvárajú zrastené ružice a množia sa ďaleko pomalšie ako napr. Jovibarba heufelii. Rastlina sa ujme v každom mesiaci vegetačného obdobia a ujateľnosť býva 100%.

(http://afnet.uniag.sk/~miklanek/MCS/sem_jov.html)

Prvé monografické spracovanie rodu Jovibarba nachádzame na úrovni sekcie (resp. podrodu) v rámci rodu Sempervivum popri stručnom prehľade Bergera (1930), predovšetkým v prácach Praegera (1932) a Domina (1933), ktoré sa navzájom dopĺňajú prístupom spracovania.

(Letz, 1998)

Anglický botanik Praeger sa dôkladne venoval štúdiu sklaníc a skalničníkov. Kriticky zhodnotil dovtedy známe poznatky a porovnal ich s vlastnými výsledkami. Jeho monografia „An Account of the Sempervivum Group” z roku 1932 komplexne a detailne zahrňuje celú problematiku. Autor uznal 23 základných druhov skalníc. Začlenil ich do dvoch sekcií podľa počtu korunných lupienkov. Do sekcie Eusempervivum zaradil 18 druhov (s počtom korunných lupienkov 8-20), do sekcie Jovisbarba 5 druhov (s počtom korunných lupienkov 5-7). To odpovedá aj dnešnému členeniu na 2 rody : Sempervivum L. a Jovibarba Opiz.

(Favarger, Zésiger, 1964)

Rozdelenie pôvodného Linného rodu Sempervivum L. na samostatné rody Sempervivum L., Jovibarba OpizAeonium Webb et Berth. je dnes široko akceptované na základe jasných morfologických, chorologických, cytologických a palynologických rozdielov, ktoré možno pre rody Sempervivum a Jovibarba zhrnúť do tabuľky (tab. 1).

(Letz, 1998)

Tab. 1 - Rozdiely rodov Sempervivum L. a Jovibarba Opiz (Letz, 1998)






Sempervivum L.

Jovibarba Opiz

počet chromozómov

(Parnell & Favarger, 1993)



2n=32, 34, 36, 38, 40, 42,

64, 72, 80, 84, 108




2n=38



početnosť kvetov

(Parnell & Favarger, 1993)



kvety 8-16 - početné


kvety 6- (anomálne 5- alebo 7) - početné

postavenie kvetných častí

K a C rozložené do plochy

K a C vzpriamené


korunné lupienky

celistvookrajové,

nekýlnaté,

ružové, purpurové, žltobiele, žlté


na okraji strapkaté (alebo aspoň na vrchole 3-zubé),

kýlnaté až hrebenité,

biele až bledožlté




peľové zrnká

(Parnell, 1991)



exina (tektum) s čiarkovito bradavičnatou skulptúrou,

kolumely (nerozkonárené, pomerne pravidelné) zaberajú v ektoexine na priereze asi 17% priestoru



exina (tektum) hladká, o 65% hrubšia,

kolumely (rozkonárené, nepravidelné) zaberajú v ektoexine na priereze viac ako dvojnásobok priestoru oproti rodu Sempervivum



skulptúra semien

(Knapp, 1994)



neprerušované pozdĺžne rebrá s jednotlivými silnejšími vráskovitými priečkami

pozdĺžne rebrá sú prerušované



poplazy

vždy prítomné, v období rastu olistené, hrubé aspoň 2 mm, dlhodobo pretrvávajúce

pri J. heuffelii celkom chýbajúce, inak neolistené, alebo len s ojedinelými drobnými listami, niťovité, asi 1 mm hrubé,

neskôr zasychajúce



počet druhov

cca 50 (Parnell, 1991)

cca 25 (Eggli et al., 1995)





cca 5 (Favarger & Zésiger, 1964)

cca 2 s niekoľkými poddruhmi (Parnell & Favarger, 1993)





rozšírenie

(Meusel et al., 1965)



od Atlasu na SV cez Španielsko, JV Francúzsko, Alpy, Apeniny, Balkán, Karpaty až po JV Poľsko a Stredoruskú vrchovinu;

od S Turecka cez Kaukaz po S Irán (Elborz)



od Prímorských Álp cez Východné Alpy, Karpaty na SV cez Poľsko, SZ Ukrajinu až do Ruska (V hranica medzi 40° a 45° z. d.); na Balkáne na J až po Pindos v Grécku

4. BIOLOGICKÁ CHARAKTERISTIKA DRUHOV RODU JOVIBARBA Opiz

4.1 Morfológia druhu Jovibarba allionii (Jordan et Fourr.) D. A. Webb

Ružice sú guľovité, drobné, vzájomne nakopené, ± uzavreté v závislosti na ročnom období. Priemer ružice je 15-30 mm (v kultúre je až 60 mm). Výhonky sú krátke, tenké, vyrastajú pri báze ružíc.

Listy ružíc sú kopijovité, podlhovasto kopijovité až vajcovito kopijovité, zašpicatené, 12-15 mm dlhé, 4-5 (7) mm široké, na vrchnej strane ploché alebo mierne vypuklé, na spodnej strane značne vypuklé, do stredu ružice výrazne zahnuté. Listy ružíc sú na obidvoch stranách žľaznato páperisté (žľaznato chlpaté), okraje žľaznato brvité, bledo zelené až žltozelené, na slnečnom stanovišti sú špičky červené.

Kvetná stonka 100-150 (200) mm vysoká, žľaznato páperistá (žľaznato chlpatá). Jednotlivé listy kvetnej stonky sú kopijovité až deltovite vajcovité, zašpicatené až špicaté, pri báze široko zaokrúhlené, približne 15 mm dlhé, 6 mm široké, vzpriamené, na oboch stranách žľaznato chlpaté, často u špičky červené.

Súkvetie je mnohokveté, má 2-3 krátke vetvy, stopky sú krátke. Kvetné puky sú vajcovito kopijovité. Kvety sú 6-7 početné, trúbkovité. Kalich približne 8 mm dlhý, žľaznato páperistý. Kališné lupienky sú kopijovité až vajcovito kopijovité, špicaté, približne 5 mm dlhé, silno dužinaté.

Kvetné puky sú kopijovité, tupé, približne 15 mm dlhé (2x dlhšie ako kalich), výrazne kýlnaté, na kýle i na okrajoch strapkaté, vzpriamené, na oboch stranách žľaznato chlpaté. Kvety sú zelenobiele. Tyčinky 8 mm dlhé. Nitky nepatrne zúžené, žľaznato páperisté, bledé. Peľnice svetlo žlté. Piestiky sú približne 8 mm dlhé, tenké. Semenníky 5 mm dlhé, žľaznato chlpaté. Čnelky približne 3 mm dlhé, takmer lysé. Šupiny sú čiarkovite kyjačikovité (2 mm dlhé a 0,3 mm široké) alebo okrúhle (0,75 mm dlhé a 1 mm široké).

Kvitnutie : VI-VIII.

(Jordan, Fourreau, 1868; Webb, 1963; Konop, 1987).

Počet chromozómov : 2n = 38

(Hayek, 1923; Praeger, 1932; Favarger, Zésiger, 1964; Leute, 1966).
Ružice v strede uzavreté, (15-) 20-40 mm v priemere. Poplazy ± vodorovne vyrastajúce z bázy materskej ružice , prízemné, až 1,5 mm hrubé, často spájajúce dcérsku ružicu s materskou ružicou i po jej zakorenení.

Ružicové listy (10-) 15-25 (-30) mm dlhé, 4-8 mm široké, v dolnej polovici najširšie, kopijovité, na vrchole končistého až ostro končistého tvaru, na plochách husto žliazkaté, slabo aromatické, svetlozelené až žltkasté, neoinovatené, väčšinou bez červenej vrcholovej časti (niekedy slabo červenkasté). Okrajové brvy (chlpy) ružicových listov ± husté, veľmi krátke, nepresahujúce 0,4 mm.

Byľové listy, kalich i koruna žliazkaté, na okraji tiež s veľmi krátkymi brvami. Korunné lupienky bledožlté.

(Letz, 1998)


4.1.1 Ekológia
J. allionii rastie na vápencových a silikátových skalách až do 2000 m n. m.

(Konop, 1987)



J. allionii rastie na výslnných, väčšinou južne exponovaných, xerotermných , skalnatých stanovištiach subalpínskeho až alpínskeho stupňa (väčšinou 1500-2400 m n. m.). Viaže sa na kyslé podklady (silikáty, granity a pod.).

(Letz, 1998)


4.1.2 Chorológia
Areál rozšírenia tohto druhu nezasahuje na naše územie. Pôvodne sa vyskytuje v Alpách, rakúskych a talianskych (Hayek, 1923; Leute, 1966; Soó, 1972), ale aj vo francúzskych Alpách. (P. Fournier, 1961).

Údaje z Východných Álp (Leute, 1965) sú mylné a vzťahujú sa k formám J. arenaria so žliazkatými ružicovými listami. (Letz, 1998).



J. allionii nerastie vo Švajčiarsku (pers. comm. Dumont, 1998; Letz 1998), ale naopak podľa Pitschmanna (1965) a Hessa (1970) rastie aj vo švajčiarskych Alpách.

Celkové pôvodné rozšírenie :



  1. Francúzsko: Grajské, Nízke a Prímorské Alpy, údolie Rýnu, 2. Taliansko: Južné Tirolsko

(Konop, 1987; Letz, 1998)

4.2 Morfológia druhu Jovibarba arenaria (Koch) Opiz

Ružice sú drobné, vzájomne husto nakopené, ± guľovité, takmer uzavreté. Majú 60-80 listov v ružici. Priemer ružice je 5-20 (30) mm. Výbežky sú len niekoľko mm dlhé, tenké, vodorovné.

Listy ružíc sú kopijovité, najširšie v dolnej časti pri strede , zúžené, smerom ku špičke špicaté, 8-12 (15) mm dlhé, 2,5-3,5 (5) mm široké, približne 1,25 mm tučné, na vrchnej strane ± ploché, na spodnej strane vypuklé, dovnútra ružice zahnuté, lysé, okraje krátko a jemne brvité (prípadne s jemnými žľaznatými chlpmi cca. 0,5 mm dlhými). Listy ružice sú jasno zelené, často na spodnej strane , hlavne pri špičke červené až červenohnedé.

Kvetná stonka 70-150 (200) mm vysoká, ± lysá až riedko žľaznato chlpatá. Listy kvetnej stonky sú kopijovité až deltovito kopijovité, pri báze rozšírené, špicaté až zašpicatené, 10-15 mm dlhé, 3-4 mm široké, poloobjímavé, ± lysé, okraje silno brvité. Listy kvetnej stonky sú hnedé.

Súkvetie je husté, má obvykle 3 dichotomické vetvy. Priemer súkvetia 25-50 mm. Kvety 6 početné, zvončekovité. Priemer kvetov je približne 12 mm. Kalich je dlhý 7-9 mm, ± lysý až riedko žľaznato chlpatý, v dolných 3/4 prechádza do kališných lupienkov. Kališné lupienky sú kopijovité, špicaté alebo zašpicatené, okraje brvité, veľmi dužinaté, často červenohnedé u špičky.

Kvetné puky sú kopijovité, špicaté, (12) 15-18 mm dlhé, brvito strapkaté, hlavne u špičky a na kýle silno kýlnaté. Kvety sú svetlozelené. Tyčinky 9-10 mm dlhé a vzpriamené. Nitky sú zúžené, ± lysé, zelené. Peľnice žlté, piestiky 11-13 mm dlhé, zelené. Semenníky sú 6-7 mm dlhé, veľmi tenké, ± (žľaznato) chlpaté, zúžené k čnelkám.

Kvitnutie : VIII-IX.

(Koch, 1837; Opiz, 1852; Konop, 1987)

Počet chromozómov : 2n = 38.

(Favarger, Zésiger, 1964)


Ružice guľovito uzavreté, drobnolisté, 10-30 mm v priemere, tvoriace husté trsy. Poplazy ± vodorovne vyrastajúce z bázy materskej ružice, prízemné, až 1,5 mm hrubé, často spájajúce dcérsku ružicu s materskou ružicou i po jej zakorenení, niekedy s ojedinelými drobnými šupinovými listami.

Ružicové listy (5-) 10-20 (-30) mm dlhé, 3-5 mm široké, v dolnej polovici najširšie , úzko kopijovité, na vrchole končistého až ostro končistého tvaru, na plochách celkom holé alebo niekedy aj roztrúsene žliazkaté, zelené až žltkasté, neoinovatené, s oranžovohnedou až červenou vrcholovou časťou. Okrajové brvy ružicových listov ± husté, veľmi krátke, 0,1-0,2 (-0,3) mm dlhé.

Byľové listy väčšinou užšie ako ružicové listy, spolu s kalichom holé alebo žliazkaté, na okraji tiež s veľmi krátkymi brvami. Korunné lupienky bledožlté.

(Letz, 1998)

Priemer ružice je 30-80 mm, so 60-80 listami v ružici.

(Wehrhahn, 1931)



4.2.1 Ekológia
Rastie na skalách chudobných na vápnik.

(Konop, 1987)



J. arenaria rastie na výslnných, väčšinou južne exponovaných, xerotermných, skalnatých stanovištiach subalpínskeho až alpínskeho stupňa (väčšinou 1200-2200 m n. m.), pričom v horských údoliach často zostupuje aj do nižších polôh (cca 700 m n. m.). Viaže sa na kyslé podklady (silikáty, granity a pod.).

(Letz, 1998)


4.2.2 Chorológia
Areál rozšírenia tohoto druhu tiež nezasahuje naše územie, podobne ako pri J. allionii. Údaje z Čiech a Malých Karpát sú preto mylné.

(Dostál, Červenka, 1991)

Pôvodne sa vyskytuje v rakúskych a talianskych Alpách a splanený je aj v nemeckých Alpách.

(Hayek, 1923; H. Huber, 1963)

Letz (1998) uvádza, že nedávno bol objavený aj v slovinských Alpách (Jogan, 1993).

Podľa mnohých autorov (Hayek, 1923; H. Huber, 1961; Favarger, Zésiger, 1964; Leute, 1966) tento druh nerastie vo Švajčiarsku, ale naopak podľa Pitschmanna (1965), rastie aj vo švajčiarskych Alpách.


Celkové pôvodné rozšírenie :

  1. Rakúsko : Štajersko, Korutánsko, Nízke Taury, Gurktálske Alpy, Južné Tirolsko, Salzburg, 2. Slovinsko : Júlske Alpy, 3. Taliansko : Južné Tirolsko

(Letz, 1998)

4.3 Morfológia druhu Jovibarba heuffelii (Schott) Á. Löve et D. Löve

Ružice sú sploštené, otvorené, majú 30-40 listov v ružici. Priemer ružice je 50-70 (30-120) mm. Výbežky chýbajú. Rastlina sa množí vegetatívne, delením ružíc. Ružice sa delia na 2 a viac takmer rovnako veľké ružice na značne hrubom koreni.

Listy ružice sú podlhovasto obráteno vajcovité, krátko zašpicatené, od bázi sa zužujú k špičke, vo veľkosti sú značne premenlivé. Listy ružíc sú 40 (20-60) mm dlhé, 12 (10-15) mm široké, na vrchnej strane ploché, na spodnej strane sú vypuklé, na oboch stranách žľaznato páperisté až lysé. Okraje listov sú husto brvité s tuhými zahnutými bielymi chlpmi. Listy ružíc sú veľmi premenlivo sfarbené. Sú väčšinou sivo olivovozelené alebo hnedozelené, u špičky často hnedopurpurové až červené.

Kvetná stonka 100-200 mm vysoká, lysá alebo jemne žľaznato páperistá. Listy kvetnej stonky sú kopijovité, zašpicatené, pri báze široko objímavé, 10-30 mm dlhé, u špičky červené.

Súkvetie husté, sploštené, má 3 vidlicovité vetvy. Priemer súkvetia je 40-60 mm. Kvety 6-7 početné, 12-15 mm dlhé, úzke. Kalich je čiaškovitý, 6-10 mm dlhý, v dolnej tretine prechádza v kališné lupienky. Kališné lupienky sú čiarkovite kopijovité, špicaté, žľaznato páperisté, okraje silno (žľaznato) brvité, zelenožlté, špička je často červená.

Kvetné puky sú podlhovasté až podlhovasto obráteno vajcovité, u špičky zaokrúhlené, často s troma vrcholmi. 11-12 mm dlhé, pri báze približne 5 mm široké, vzpriamené, v hornej tretine často odstávajúce, značne kýlnaté. Na spodnej strane sú žľaznato páperisté, okraje sú brvité, na okrajoch a kýle niekedy nepatrne strapkaté. Kvety sú svetložlté alebo žltobiele. Tyčinky 7-8 mm dlhé, nitky pri báze chlpaté, svetložlté a peľnice sú sýto žlté. Piestiky cca 7 mm dlhé, semenníky 5 mm dlhé, tenké, chlpaté a zelené. Čnelky 2 mm dlhé, relatívne silné.

Kvitnutie : VIII

(Schott, 1852; Á. Löve, D.Löve, 1961; Konop, 1987)
Počet chromozómov : 2n = 38.

(Favarger, Zésiger, 1964)

Ružice prízemných listov otvorené, ploché, rozložité, (30-) 50-80 (-120) mm v priemere, vegetatívne sa rozmnožujúce delením rastového vrcholu materskej ružice na 2 alebo viac častí. Takto vzniknuté nové ružice sa navzájom neoddeľujú a vytvárajú trs ružíc na veľmi hrubej (10-40 mm), repovitej, celistvej až laločnatej koreňovej hlave.

Ružicové listy obráteno kopijovité až obráteno vajcovité, podlhovasté, pod vrcholom často značne rozšírené a zaokrúhlené, na vrchole s nasadenou špičkou alebo s tvrdým až tŕňovitým svetlým hrotom, 20-70 mm dlhé, 8-18 (-25) mm široké, v hornej polovici najširšie, zelené až tmavopurpurovočervené, neoinovatené lesklé alebo oinovatené, na plochách holé až husto chlpaté, na okrajoch husto brvité.

Kvitnúce rastliny so stonkou 100-300 (-400) mm vysoké. Byľové listy 20-40 mm dlhé, 7-18 mm široké, najširšie v dolnej polovici, na ploche holé až chlpato žliazkaté, na okraji brvité. Závinky súkvetia s kvetmi výrazne dvojradovo usporiadanými. Kvety sú krčiažkovitého tvaru, 10-12 mm dlhé, 5-8 mm široké. Kališné lupienky na plochách + husto chlpato žliazkaté, na okraji väčšinou bez výraznejších bŕv. Korunné lupienky lopatkovité, v hornej polovici najširšie, 8-11 mm dlhé, 3-4 mm široké, celistvookrajové, iba na vrchole na krátkom úseku jemne strapkaté, s 1-3 väčšími zúbkami, na báze preliačené a navzájom zrastené, na chrbtovej strane iba slabo kýlnaté, bez vyčnievajúceho plochého rebra, v hornej časti biele, smerom nadol postupne žltozelenkasté, na plochách i na okraji chlpato žliazkaté. Tyčinky sú 6-9 mm dlhé.

(Letz, 1998)


a) Jovibarba heuffelii (Schott) Á. Löve et D. Löve subsp. heuffelii
Ružicové listy na obvode ružice často výrazne podlhovasté, na vrchole s hrotom do 2 (-3) mm dlhým, na plochách holé až husto chlpaté, okrajové brvy nie sú tesne vedľa seba a na báze nesplývajú do chrupavčitého lemu. Vyššie byľové listy na ploche vždy chlpato žliazkaté.

(Letz, 1998)




b) Jovibarba heuffelii (Schott) Á. Löve et D. Löve subsp. glabra (Beck et Szysz.) Holub
Ružicové listy na vrchole s veľmi výrazným hrotom dlhým 4-7 mm, na plochách vždy celkom holé, okrajové brvy sú tesne vedľa seba a na báze väčšinou splývajú do svetlého chrupavčitého, 1-2 mm širokého lemu. Vyššie byľové listy na ploche holé až chlpato žliazkaté.

(Letz, 1998)


4.3.1 Ekológia
Rastie medzi kameňmi a na skalách väčšinou v nadmorskej výške 800-2000 m n. m.

(Konop, 1987)



J. heuffelii subsp. heuffelii rastie na výslnných, väčšinou južne exponovaných, xerotermných, skalnatých stanovištiach montánneho až subalpínskeho stupňa (väčšinou 1000-2000 m n. m.), pričom v horských údoliach často zostupuje aj do nižších polôh (cca 500-800 m n. m.). Rastie na rôznych, väčšinou karbonátových substrátoch.

(Letz, 1998)



J. heuffelii subsp. glabra osídľuje podobné stanovištia ako nominátny poddruh. Rastie však v oblasti s o nieco vyššími priemernými teplotami a menšími zrážkami.

(Letz, 1998)


4.3.2 Chorológia
Podobne ako u pri predchádzajúcich druhov (J. allionii, J.arenaria) ani J. heuffelii a jeho dva poddruhy nezasahujú na naše územie. Pôvodne sa vyskytuje v Karpatoch a na Balkánskom poloostrove v Albánsku, Grécku (Favarger, Zésiger, 1964), v Bulharsku (Favarger, Zésiger, 1964; Valev, 1970), v Rumunsku (Domin, 1932; Borza, 1947; Favarger, Zésiger, 1964) a v bývalej Juhoslávii (Adamović, 1909; Domin, 1932; Favarger, Zésiger, 1964; Gajić, 1972)
Celkové pôvodné rozšírenie J. heuffelii subsp. heuffelii:

1. Bulharsko: Pirin, Rila, Stará Planina, Vitoša, 2. Rumunsko: východné a stredné Karpaty – Transsylvánia, 3. Srbsko

(Letz, 1998)

Celkové pôvodné rozšírenie J. heuffelii subsp. glabra:

1. Albánsko: Ostrovica, 2. Bosna a Hercegovina, 3. Bulharsko: Rodopi, 4. Čierna Hora, 5. Grécko: Pindos, Rodopi, Vitse, 6. Macedónsko : Jakupica, Pelister, 7. Srbsko: Kopaonik, Koprivnik, Kosovo

(Letz, 1998)




Yüklə 1.39 Mb.

Dostları ilə paylaş:
  1   2   3   4   5   6   7   8   9




Verilənlər bazası müəlliflik hüququ ilə müdafiə olunur ©azrefs.org 2020
rəhbərliyinə müraciət

gir | qeydiyyatdan keç
    Ana səhifə


yükləyin