22. Osudovosť jozef cíger hronský 1896-1960




Yüklə 42.04 Kb.
tarix24.04.2016
ölçüsü42.04 Kb.
22. Osudovosť

JOZEF CÍGER HRONSKÝ 1896-1960

  • vlastným menom Jozef Cíger, umelecké meno si dal podľa rieky Hron, ktorá preteká cez mesto Zvolen, v ktorom sa narodil, bol učiteľom, bojoval v 1. sv. vojne na talianskom fronte (na jednej strane bojovalo Francúzsko, Rusko, Anglicko, Taliansko a ich oponentom boli Ústredné veľmoci: Nemecko a Rakúsko-Uhorsko, Významný bol predovšetkým západný front, kde sa viedla dlhodobá zákopová vojna. Počas vojny bolo zmobilizovaných viac než 60 miliónov vojakov. Vojna sa skončila kapituláciou Ústredných veľmocí)

  • písal aj pre deti: Smelý zajko, Smelý zajko v Afrike, Budkáčik a Dubkáčik, Kremnické povesti, Sokoliar Tomáš (1932)

  • predstaviteľ sociálno-psychologického realizmu

  • autori píšuci sociálno-psychologické romány (Hronský, Milo Urban)

    • usilujú sa preniknúť do vnútra človeka

    •  zdôraznenie vnútorného sveta postáv

    • prevláda u nich sociálna tematika

    •  vystupujú tu obyčajní ľudia, ktorí sú vytlačení na okraj spoločnosti, sú mravne nadradení nad ľuďmi, ktorí majú bohatstvo, moc, postavenie

    •  zlo a nespravodlivosť sveta, páchané na týchto ľuďoch, sa autori usilujú prekonať pohľadom do vnútra človeka

    •  autori musia zobraziť svet neskreslene, teda tak, že ho ukážu zvnútra duše človeka, nie je podstatné, že je bieda, hospodárska kríza, ale ako to človek prežíva

    • pohľad do vnútra človeka je dôležitejší ako zachytenie skutočnosti vonkajšieho sveta

    •  dej sa odohráva v dedinskom prostredí

    •  Hronského postavy sú osudovo určené utrpením

Psychologický román skúma vnútorný život človeka, nesleduje vonkajšie udalosti a okolnosti

psyché – duša

zobrazuje duševný život postavy

analyzuje zámery konania postavy



vnútorný monológ

Historický román je román, ktorého dej je zasadený do vzdialenej minulosti, predovšetkým do významným období historických zmien

Sociálny román – zobrazuje spoločenské vrstvy v istej dobe, spoločenské problémy(vojna, bieda, voľby)
Jeho najvýznamnejšie a najlepšie dielo je JOZEF MAK (1933)

  • je to sociálno-psychologický román

  • dielo zobrazuje sociálne postavenie ľudí v 30-tych rokoch 20. stor. v medzivojnovom období

  • Hronský zobrazil sociálnu skutočnosť tak, že jej dal nadčasové vyznenie, ba podobu ľudského údelu vôbec

  • autor tu zobrazil obyčajného človeka – milióna, je ako zrnko maku, bezvýznamný ako milióny iných

  • fatalita – osudovosť – Jozef Mak bude mať určený osud – tým, že Ježiš mu dal ukrižované ruky (aby sa trápil), ale nedal mu ústa (výrečnosť), krstná matka nedodržala zvyky – nedala peceň chleba pod stôl pri krste, Jozef nevie o svojich citoch hovoriť, všetko sa odohráva v jeho vnútri, nič nevypovie, postavy komunikujú v náznakoch a odmlkami, nepovedia jasne, čo cítia, často za ne musí prehovoriť rozprávač

  • osudom Jozefa Maka je celý život trpieť

  • musí znášať zradu svojej milej z mladosti, bratovu zradu, matkinu i ženinu smrť, lebo jeho údelom je trpieť

  • musí znášať veľkú biedu od svojej mladosti aj preto, že je nemanželským synom, že im zhorel dom, musí ísť na vojnu a tam znášať všetko, čo mu osud prinesie

  • vzdoruje iba mlčky

  • Jozef Mak je pasívny voči svojmu trpkému osudu.

Trp Jozef Mak. Človek milión si, nuž vydržíš všetko, keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia oceľ, ale pravda je že najviac vydrží na svete obyčajný Jozef Mak.“

  • dielo sa vyznačuje lyrizmom – sú tu epitetá, prirovnania, metafory,

  • Hronský patrí medzi prvých spisovateľov, ktorí vniesli do prózy lyrické prvky. Považuje sa preto za priekopníka lyrizovanej prózy.

  • je tu uplatnený filozofický smer – expresionizmus – vnútorné prežívanie človeka,

prejavuje v umení v určitých zvratových obdobiach ako reakcia na nepokojnosť doby, ako zdôraznenie istých duchovných konfliktov, sociálnych kríz

  • Hronský vystupuje v diele ako rozprávač, ktorý v každom okamihu diela môže svoje postavy osloviť, prihovoriť sa im (Trp, Jozef Mak...)

Za postavu hovorí autor, prihovárajúc sa jej, je to nepriamy spôsob charakterizácie.

  • Mak sa chcel oženiť s Marušou, do jeho osudu však zasiahla vojna, on musel narukovať

  • autor zobrazuje komplikovanú postavu Jozefa medzi dvoma ženami

  • kontrast postáv: Maruša – mocná, hrdá, pekná (neskôr ošpatnie tvárou i dušou), Jula – nepekná, s chromou rukou (neskôr opeknie, znežnie, krásna duša ostáva)

  • Jano – výbušná povaha, Jozef – pracovitosť

  • kontrast citov a činov: láska k matke ale aj zahanbenie, že je nemanželský

  • Jozef je symbolom jednoduchého človeka, prijíma beh dejín tak, ako prichádzajú, nebojuje proti veterným mlynom, snaží sa opäť vstať a pokračovať v ťažkom ale poctivom živote

  • je individualista – nezapája sa do väčšieho kolektívu

  • Jozef Mak – jeho meno symbolizuje drobnosť, početnosť, mnohosť, nie je výnimočný, je človek milión

Hlavná téma – je to román o ľudskom údele, osude

DEJ: Jozef Mak sa narodí ako nemanželský syn matke vdove. Bol nechcené dieťa.

A keď na Hudákovom rozknísal sa ospalý vietor a pobral sa ponad dolinu k východu , vtedy zabolelo materino lono naposledy a narodil sa Jozef Mak. Jozef Mak, obyčajný človek, milión, ktorého nečaká na svete nik a nik ho spomínať nebude, keď sa zo života vráti.



Jozef Mak: milión. Čo sa spomína len ako ľudstvo a nie ako človek.

Rosa nepadala a neprikryla Jozefa Maka, ale zo zelenej riedkej hmly sa vynorila biela postava, čo v prachu nezanecháva stopy, nemala váhu, mohla vojsť do hociktorého dvorca a nemuseli sa otvárať vrátka, lebo postava nemala ani telo, iba ruky krvavé, prebodnuté dlane a oči rozumné, dobrotivé. Tu si, Jozef Mak? Tu. Neskoro som sa dostal k tebe na návštevu. Nemám už nič. Od včera chodím medzi tichými ľuďmi a všade niečo prosili odo mňa, do svitania mi nezostalo nič. Všetko som rozdal, čo som mal. Ale, Jozef Mak, narodil si sa, a nik ťa nečakal okrem materinho strachu, nik ťa nevítal, neobdarúval, nuž dám ti aspoň to, čo ešte mám. Dávam ti ukrižované ruky, tie mi ostali z tejto noci.“

Jeho starší syn Jano ho nenávidí, lebo matka musí chodiť za robotou a on, 6 ročný, sa musí oňho starať, nosí ho v plachtičke na chrbte. A neskôr Jano Mak chodí do vrchov stínať horu a Jožkovi hovorí: „Žerieš, Jožko, z môjho žerieš? V mojom dome žerieš?“ Jožko sa bál i jesť, snažil sa čo najviac pomáhať. Jožko sa bál i jesť, snažil sa čo najviac pomáhať, kosil, aj keď ešte na kosisko nedočiahol, nanosil dreva na zimu. Chalupa aj pozemok patrili podľa práva staršiemu Janovi. Jožo bol navyše a nemal na nič nárok. Jano mu to dával najavo tak, že mu vyčítal, že zadarmo býva v jeho dome a že sa zadarmo stravuje u neho. Matka, aby bol pokoj v dome, dala Jozefa za pastiera.

Našiel si dievča Marušu. Zhorel im rodičovský dom. Jano nechcel stavať nový dom a matka išla bývať ku krstnej materi Meľošovej. Jozef horko ťažko brvná navláčil a postavil si novú chalupu – s jednou izbou, ale bola na Janovom pozemku. Tešil sa, z bielych voňavých múrov. Bača ho oklamal, nedal mu toľko peňazí, koľko zarobil a tak od neho odišiel a šiel k drevorubačom, tu spoznáva svojho otca Gregora Biaľoša.

Jozefa odviedli na vojenskú službu do kasární do Viedne na 3,5 roka. Odtiaľ ho poslali stavať pevnosti do Hercegoviny, lebo zistili, že vie robiť s drevom. Tam poslúchal, lebo bol človek „milión“. Naučil sa, že Čiernohorci strieľajú znamenite a hocikedy. Verne odnášal tých, čo v horúčke mreli, hľadal kaluže a tešil sa smradľavej vode.

Keď sa po siedmich rokoch vrátil domov, dozvedel sa, že matka mu umrela a Maruša sa vydala za Jana. O smrti matky a vydaji Maruši tušil, lebo mu nepísala, len bol prekvapený, že sa vydala práve za Jana. Jano s Marušou bývali dokonca v jeho dome. Stál pred svojou chalupou a díval sa, že je už taká začernená ako všetky ostatné, akokeby tam už 100 rokov bývali ľudia. Jano mu veľkodušne dal polovicu chalupy: „Keď si prišiel, krivda sa ti nestane. Ja nezatajím, že máš na chalupu trocha práva. Prepustím ti polovicu chalupy. Tuto od stola až po dvere bude tvoja polovica.“

Maruša prekonala nejakú chorobu a ošpatnela. A začala piť. Videl Marušu suchú, bledú, zohavenú na tvári do nepoznania. Videl ju tupú, bezcitnú, polomŕtvu, hluchú ako drevo. Bola špatná, vychudnutá, neogabaná, mala rapavú tvár, krv jej uteká do líc, ale všade nedobehne, lebo rapaviny ostávajú biele i ďalej. Mala s Janom už 2 deti. Jedno im umrelo. Dievčatko jej chodila opatrovať Jula, kým bola opitá. Maruša sa nezmenila iba navonok, ale aj vnútorne. Predtým bola dobrosrdečná, teraz je bezcitná, prísna, ľadová, neporiadna, ľahostajná. Jožo si vtedy povedal: „Načo som sem prišiel?“ Ako sa Jozef vrátil, Maruša začala vo veľkom upratovať dom. Susedy si hovorili:

Aj krivá koza nôžkou preberá, keď zazrie starodávneho frajera.“

Jula bola malá, mala jednu ruku bezvládnu a napriek tomu stále robila, doma jej všetky sestry rozkazovali, nevydala sa, preto opatrovala deti svojich 3 sestier a ony ju živili. Rozkazovali jej, ona všetko porobila a aj tak bola presvedčená, že robí len polovicu roboty s jednou rukou, bola pokorná. Doma nikdy nepomysleli, že ona, žobráčka, by sa mohla vydať, ani veno jej neprichystali. A predsa si ju Jozef Mak zobral za ženu. Julu si zobral za ženu preto, lebo ju všetci odcudzovali, nie z lásky.

Povolali ho ako záložníka do Komárna na manévre. Tam ho uväznili na pol roka za to, že politizoval. Maruša na svoju prvú lásku Jozefa nevie zabudnúť, zvádza ho, lebo ho stále miluje. Jozef jej nevie odolať a preto sa nenávidí a zlosť si vybíja na Jule.

Jedna z najťažších, psychologicky najzamotanejších a najhlbších otázok je vzťah Maruše a July, Makovej milenky a manželky. Iniciatívna je Jula, lebo jej záleží na vysvetlení a zmierení. Jej cesta k Maruši je bolestná i pokorujúca. Jula chce odložiť „vzdor i jed“, riešiť neriešiteľné, preto sa jej rozprávač prihovára:

Takto si to vymyslela, Jula Maková. Prečo? Veď je dosť nevysvetliteľných vecí na svete, nuž či o jednu viac alebo menej, na tom nezáleží. Možno len preto, lebo bola sama samotná ako prst, nepripúšťala k sebe nikoho ani len zo sestier. Azda za to, že bola hlúpa. Veď jej od malička húdli, že je taká, nuž musela byť a musela si vymyslieť takú neumnú vec. Načo to bolo, Jula?“

Maruša sa opitá utopí v kotle, kde vyvára bielizeň.

Jozef Mak zistí, že má Julu rád, ale ako silný a drsný drevorubač to nevie vyjadriť. Jula zomiera. Jozef sa s ňou zhovára vo fiktívnom rozhovore – zisťuje, že keby Jula tušila, že ju má rád, nebola by sa poddala smrti. Jula zomrela pre neho, trpela jeho chladom a bezcitnosťou a tak si ľahla, bez boja, poddala sa smrti. A znovu mu život zobral niečo cenné, čoho cenu spozná až keď to stratí.

Krásna scéna smrti July Makovej, kde sa hovorí najskôr o inovati ako prírodnom fakte, neskoršie bledosti Julinej tváre, ktorá je bledosťou smrti, až potom fakt o Julinej smrti.

Takto je urobený aj vstupný výjav Makovho narodenia, ako aj všetky významné scény a situácie románu.


Autor naznačuje, že Jozef Mak sa ničomu v živote nepriučil, ale zároveň naznačil, že by sa Jozef Mak niečomu priučiť mal. Aby po ťažkom období životného hľadania zmúdrel. Zmúdrieť, to znamená pozrieť sa na život novými očami.„Musí v druhej múdrej tridsiatke žať, čo v prvej nemúdrej tridsiatke sial.

V závere románu autor prikazuje Makovi, aby trpel, ale zároveň ho vyzýva aj do boja so životom:

Trp Jozef Mak. Človek milión si, nuž vydržíš všetko, keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia oceľ, ale pravda je že najviac vydrží na svete obyčajný Jozef Mak.“
LADISLAV NÁDAŠI JÉGÉ


  • lekár, najskôr písal pod pseudonymom Ján Grob, z iniciálok tohto mena si urobil neskorší pseudonym Jégé

  • napísal historický román Adam Šangala

  • dej sa odohráva v 17. stor. na Orave, v čase protireformácie v Uhorsku

  • zachytáva atmosféru protináboženských a protitureckých bojov

  • kompozícia je rámcovaná smrťou, začína sa smrťou Adamovho otca a končí sa smrťou Adama

  • dej sa odohráva na stredovekých hradoch (Beckov) a v stredovekých mestách: Trnava, Žilina

  • dielo hovorí o potrebe náboženskej tolerancii, katolík Šangala a evanjelik Konôpka si navzájom zachránia životy

  • tu prvky naturalizmu: opis smrti – obesenie, stínanie hláv, mučenia, opis primitívneho stredovekého liečenia, obrazy špinavých ulíc,

  • NATURALIZMUS – metóda umeleckého stvárnenia skutočnosti, opisuje temné stránky života, drastické a kruté scény.

  • V románe Adam Šangala sú prvky naturalizmu: opis smrti na začiatku a na konci románu, obrazy mučenia, opis stredovekého primitívneho liečenia, obrazy miest, špinavých ulíc, hygieny ľudí. Väčšina postáv zomiera. Jégé namiesto historických kulís opisuje zaostalých ľudí, zvýrazňuje negatívne ľudské vlastnosti ako násilnosť, podlosť, zbabelosť.



DEJ: Dedinský mládenec Adam Šangala z Kozinej na Orave po tom, ako mu otca obesia za pytliactvo, sa rozhodne, že pôjde do sveta. Po ceste zbadal grófa Markoča, ako bil silným korbáčom chlapa. Pri ňom plakalo asi 15 ročné dievča a prosilo ho, aby otca už nebil. Zemepán šľahol bičom i dievča. Vtedy Adam pristúpil k nim: „Prečo bijete toho človeka?“

„ Ach, ty potvora akási, čože sa ty do toho pletieš,“ a chcel udrieť Adama päsťou po tvári. Adam sa bránil valaškou. Vtom ho začal biť aj ten chlap, čo ho šiel zachraňovať. Adam ušiel. Cestou hútal: „No toto je pačmaga akási, človek ho ratuje, chce mu pomôcť, a on obluda, ešte sa dá do teba. No druhý raz sa nebudem do takých vecí miešať.“

Ale Adama už označili za zbojníka, naháňajú ho, dokonca naňho vypísali odmenu 50 zlatých.

V Žiline to vybubnoval bubeník: „ Oznamuje sa všetkým urodzeným pánom, poctivým mešťanom a poddaným, že dnes ráno na zemiach pri Furtovke vysokourodzeného pána grófa Imricha Markoča napadlo akési chlapčisko a že ho bezbranného valaškou viacnásobne a ťažko poranilo. Chlap bol asi 20-25 ročný, podľa šiat pochádzal z Kozinskej z Oravy, bol vysoký s čiernymi očami a ostrým nosom. Utekal na Žilinu. Každý, kto by ho videl, vyzýva sa, aby ho chytil alebo sa vynasnažil, aby bol chytený. Ten kto ho chytí, dostane znamenitú odmenu.“

V Žiline sa koná trh. Mesto je plné ľudí, žobrákov, biedy a špiny. Mestský drábi hľadali previnilca, ktorý zbil grófa Markoča, preto sa Adam dal zverbovať do vojska. Jeden z vojakov, Jonáš Mihvok, ho chcel udať, aby získal odmenu. Adam ušiel. Cestou natrafil na koč, v ktorom sedela krásna Betka Pohánková s tetkou, ušiel im kôň. Prosili Adama o pomoc. Adam im koňa chytil a doviedol ku koču. Betka sa mu páčila. Dala mu odmenu 7 zlatiek. Betka bola z Trnavy. Adam prišiel na hrad Beckov ku grófovi Petrovi Pavlovi Praskovskému – bol evanjelik a mal pri sebe evanjelického kňaza Samuela Konôpku. Praskovsného manželka Barbora si Adama vzala za sluhu. Praskovský mal syna Ondreja – jeho žena bola Brigita.

Adam raz niesol na chrbte plachtu s bielizňou. V noci v okne vyzeral ako mátoha. Grófka Brigita sa ho naľakala, myslela si že je to mátoha a potratila. Za to Adama odsúdili, aby bol vypätý na škripec, potom bol uštipnutý 24 ráz žeravými kliešťami a ak toto mučenie pretrpí, má byť obesený. Konôpka pomohol Adamovi ujsť. Chceli ísť do Trnavy.

Gróf Ondrej ho s družinou prenasleduje, ale prepadnú ich a Ondreja mučia – visí zavesený dolu hlavou. Konôpka a Adam náhodou naďabia na 6 chlapov, ako Ondreja mučia a napriek tomu, že gróf Ondrej voľakedy chcel Adama popraviť, vyslobodia ho. Dostanú odmenu po 100 zlatých od grófky Brigity. Konôpka dá aj svojich 100 zlatých Adamovi.

Grófka Brigita bola neverná svojmu mužovi, Konôpka to odhalil a za to ho chcela Brigita zatvoriť. Tentokrát uteká Konôpka a s ním aj Adam. Utiekli do Trnavy. Adam našiel dom Betky Pohánkovej, boli to mešťania s veľkým domom ako palác. Adam sa nádejal, že by s 200 zlatými mohol Betku dostať za ženu. Zamestnal sa u Pohánku ako pisár. Betku si vzal za ženu. Mali spolu syna. Šťastne si žili 5 rokov.

Do Trnavy prichádza arcibiskup Peter Pázmán, ktorý chcel získať niektorých ľudí – evanjelikov pre svoju katolícku cirkev. Za Pázmánom prišiel aj evanjelik Praskovský a chcel prestúpiť na katolícku vieru. Pázmán mu dal úlohu vyhnať evanjelikov z Trnavy, očistiť mesto od kacírov. Dal mu za to 60 000 zlatých a nejaké panstvá. Vojaci na čele s Mihvokom začali chytať evanjelických kňazov, chytili aj Konôpku. Chceli ho odvliecť na hrad Praskovského. A tam by ho určite zabili.

Adam sa mu snažil pomôcť a oplatiť to, že aj Konôpka mu zachránil život.

Adam išiel za jedným kapitánom vojakov a nahovoril ho, aby prepadol vozy Praskovského, ktoré vezú veľa peňazí a aby mu pomohli vyslobodiť Konôpku. Prepad sa podaril, Konôpku vyslobodili, Mihvoka pritom zabili.

Betka sa s týmto zdôverí najlepšej priateľke a o tri dne už celá Trnava vie, ako to bolo s prepadom. Keď sa to dozvedel - už kardinál Pázmán, odsúdil Adama Šangalu na smrť odťatím hlavy. Adama Šangalu sťali na trnavskom námestí 10. marca 1628 za všeobecnej účasti meštianstva.

Román opisuje zložité obdobie náboženských vojen medzi katolíkmi a evanjelikmi v 17. storočí. Hlavnou postavou románu je mladý muž zo sedliackej rodiny Adam Šangala, ktorý sa dostáva do zložitého procesu politických a náboženských intríg. Adamov život je poznačený istou osudovosťou. Adam uteká z domu v strachu pred trestom smrti obesením. Je odsúdený v neprítomnosti za to, že ako poddaný udrel pána. Adam sa na svojej ceste stretáva s rôznymi ľuďmi, ktorí symbolizujú jednotlivé spoločenské vrstvy. Stretáva evanjelického kňaza Konôpku a zisťuje, že ľudí nemožno posudzovať podľa vierovyznania. Hoci je katolík, stáva sa jeho priateľom a dokonca ho bráni v čase prenasledovania nekatolíkov v Trnave, za čo ho odsúdia na smrť a obesia. V diele vystupujú aj členovia šľachtickej  rodiny Praskovských, ktorých autor vykreslil ako výrazne negatívne postavy. Kritizuje najmä ich nemorálnosť a náboženskú nestálosť.
Adam Šangala – obyčajný človek z ľudu, ktorý sa živelne búri proti krivde a útlaku.

- historický obraz 17. storočia

- je to najvýznamnejšie a najčítanejšie dielo s historickou tematikou

zobrazuje spoločenské udalosti 17. stor. útlak poddaných, náboženské prenasledovanie



  • prienik do ľudského charakteru

  • feudálne pomery

  • odsúdenie nespravodlivého triedneho útlaku

  • obžaloba náboženského fanatizmu




Verilənlər bazası müəlliflik hüququ ilə müdafiə olunur ©azrefs.org 2016
rəhbərliyinə müraciət

    Ana səhifə